Poviedky sú v knihe symetricky rozdelené na šesť poviedok zo ženského pohľadu, šesť z mužského uhla a jedna poviedka, V dome, je rozdelená na dve časti. V prvej sa so svojím domom rozlúči poriadkumilovná Alžbeta (85), v druhej časti urobí v jej dome neporiadok dvadsaťšesťročný Radovan. Ten priestor nakoniec uprace a hľadí do očí vtáčikov, ktoré Alžbeta zvykla kŕmiť. Vtáčiky, korytnačky, mandelínky a iný hmyz, ale aj rybičky a mačky sú svedkami bolestí, strachu a nepochopenia. Podobne sú v úlohe svedkov aj čitatelia a rastliny. Vo všetkých poviedkach je bohatá nielen fauna, ale aj flóra: bazy, orechy, tráva.

Minimalistické poviedky častokrát zachycujú deti v kritickej situácii, ako je smrť brata, rozvod rodičov, matkin alkoholizmus, odlúčenie od súrodencov. Práve tieto zlomové momenty môžu byť dôležité pri ich dospievaní na ženy a mužov z názvu poviedkovej knihy. Môžu, hoci netušíme, ako tieto traumy na nich zapôsobia, keďže v minimálnom priestore poviedky pozorujeme iba ich momentálnu situáciu. Avšak v niektorých prípadoch autor ponúkol pohľad na tú istú postavu po rokoch a z inej strany, napríklad poviedka Deň letných prázdnin sa vracia ku postave Adama/Dana z poviedky Koho som videla. V týchto poviedkach sa okrem rozvodu Adamových rodičov spomenie aj iná rodinná tragédia v rodine Virágovcov. Tí zatvárali svoju ťažko psychicky chorú dcéru do prasacieho chlieva a poberali na ňu finančný príspevok. Priestor dediny Adamovho deda prepojí Veroniku, jej brata, Adama aj Virágovcov, na ktorých sa nedá zabudnúť.

Rovnako je kľúčový priestor detskej izby dvoch rozdelených bratov. V Deľbe si rodičia rozdelia deti: jeden chlapec žije s otcovou rodinou a zvyká si na nové prostredie aj na novú škôlku, kým druhý brat ostane s mamou. Po čase sa obaja bratia znovu ocitnú spolu: „Vchádzam do detskej izby, kde ma čaká brat. Ešte chvíľu je to miestnosť, ktorú som opustil; ešte chvíľu patrí viac jemu ako mne. A potom sme sa začali hrať.“ (s. 124)

Moment ľudskej agresie a vybičovaných nervov kulminuje v poviedke Chrasty, lodžie, možnosti, v ktorej vidíme muža zabuchnúť žene nohu v aute. Niečo, čo by si nikdy nemyslel, že je schopný a čo ho šokuje, donúti ho uvedomiť si sám seba. Psychicky extrémne náročné situácie, ktoré môžu mať aj následky na fyzickom a psychickom zdraví postáv, sú prítomné aj v poviedke Soňa a deti. Tu staršia žena prežíva bolesť zo straty dcéry a táto nekontrolovateľná bolesť sa prejavuje psychosomaticky na jej koži. Hoci sa v poviedke Omietka nedozvieme všetko o psychologickom pozadí hlavnej hrdinky, jej trauma sa prejaví nutkavou chuťou na omietku, ktorú môže spustiť jej momentálne tehotenstvo alebo aj traumatický zážitok.

V poviedke Škvrna sa stretnú dve nevlastné sestry po smrti ich spoločného otca, ktorý bol hordér. Odcudzenie sa prejavuje vytváraním bariér a nepreklenuteľných hraníc, ktoré doslova postavil ich otec vo svojom byte plnom nepotrebných vecí a odpadkov.

Podobne aj ostatné poviedky ukazujú (skôr ako popisujú alebo prerozprávajú) traumu. Vypálené miesta ako jazvy po pálení cigaretou bolia aj po rokoch a sú metaforou bolesti, ktorá je prenesená aj na prederavenú obálku knihy. Jednotlivé poviedky spájajú témy dysfunkčných vzťahov, smrti detí, straty rodičov aj súrodencov. Radenie poviedok smeruje ku katastrofe, ktorá sa nakoniec v Zlatej hodinke nestane, hoci celá poviedka s dôkladným až mikroskopicky presným radením situácii predikuje tragédiu: mŕtva vrana, červené (nebezpečné a zakázané) kontajnery, večne sa strácajúce dievčatko a, najmä, moment epifánie, ktorú zažije jej brat Šimon, ktorému „poznanie explodovalo v hlave“. (s. 142) Všetko pripravuje čitateľa na hrôzostrašný pohľad.

Jednou z najzaujímavejších poviedok je Mama na kolotoči. Poviedka hyperrealisticky vykresľuje atmosféru a prostredie konca letných prázdnin roku 1986 pomocou zvukových (pesnička Samanthy Fox) a vizuálnych (detaily z kolotočov) kulís. Hlavná hrdinka sa už nevie dočkať začiatku školského roka, v ktorom začína svoje štúdium na gymnáziu a črtá sa jej aj prvá láska. Autor s obrovskou dávkou empatie ukazuje čitateľovi situáciu tínedžerky, ktorá sa vyrovnáva s odchodom otca za milenkou a s alkoholizmom matky. Pád opitej mamy z kolotoča je pre sídliskové dievča stigmou: „Borisove oči sršali vzrušením z príhody, na ktorú nikdy nezabudne. ‚Grcala,‘ povedal. ‚Grcala, ešte kým dopadla.‘ Opakoval to slovo, akoby sa s ním hral na jazyku. Hľadel mi do očí, a nemohol si pomôcť. Kútiky úst mu trhal potláčaný smiech.“ (s. 52)

Autor sa nesmierne presvedčivo prevteľuje do detských, dospelých aj starnúcich ženských postáv, ktoré sú uveriteľné a ktoré vlastne dôkladne poznáme, lebo sú to naši susedia, naši kamaráti z detstva alebo dokonca my sami. S bolesťou, na ktorú sme skoro zabudli, ale niekedy sa nám pripomenie. Vždy, keď počujeme pesničku Samanthy Fox alebo zbadáme na sídlisku červené kontajnery, začujeme krik detí alebo zacítime pach hmyzu, spustia sa spomienky a nie všetky sú príjemné.