Tvorba ukrajinského básnika Bohdana Ihora Antonyča (1909–1937) aj naďalej priťahuje a bude priťahovať nielen milovníkov poézie. Vo svojej poézii ukázal odchádzajúcu krásu, ale zároveň sa dotkol otázok, ktoré vzrušujú súčasníka.

K tomu nás vedie aj monografia popredného ukrajinského literárneho vedca Mykolu Iľnyckého, ktorý sa dlhé roky zaoberá tvorbou Antonyča. Je to vlastne pokus o nové prečítanie jeho poézie z pohľadu súčasnej literárnej vedy. V predslove M. Iľnyckyj vysoko oceňuje prínos slovenského ukrajinistu, literárneho vedca, akademika Národnej akadémie vied Ukrajiny Mikuláša Nevrlého, ktorý naozaj mierou vrchovatou prispel k poznaniu života a tvorby Antonyča. Spomenieme napríklad vydanie Prstene mladosti (Persteni molodosti), ktoré pripravil Nevrlý a vyšlo v roku 1966 v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve, oddelení ukrajinskej literatúry v Prešove. Vydať poéziu Antonyča v tom čase na Ukrajine bolo nemožné. Ako tvrdí Iľnyckyj, toto prešovské vydanie bolo podnetom k newyorskému a kyjevskému vydaniu poézie Antonyča a súčasne podnietilo Iľnyckého k napísaniu monografie o tomto spisovateľovi.

Tvorba Bohdana Ihora Antonyča sa k čitateľovi na Ukrajine dostávala ťažko, až kým v roku 1967 v kyjevskom vydavateľstve Radjanskyj pysmennyk nevyšiel výber pod názvom Pieseň o nezničiteľnosti hmoty (Pisnji pro neznyščennisť materiji) s obsiahlym predslovom Dmytra Pavlyčka. Potom takmer dvadsať rokov poézia Antonyča na Ukrajine nevychádzala. Znovuobjavenie Antonyča sa udialo až na začiatku 90. rokov 20. st. Plné zobrané dielo Antonyča (968 s.) vyšlo v roku 2009 vo ľvovskom vydavateľstve Litopys. A predsa sa stala poézia Antonyča neoddeliteľnou súčasťou literárneho života na Ukrajine. Ovplyvňovala a ovplyvňuje mnohých básnikov, začínajúc 60. rokmi až po súčasnosť.

Druhá časť monografie je vlastne pokusom o „nové prečítanie z pohľadu súčasnej literárnej vedy“. Iľnyckyj porovnáva náboženské motívy v poézii Markijana Šaškevyča (1811–1843) a u Antonyča. Autor prichádza k záveru, že pre Šaškevyča je nepopierateľnou pravdou, že Boh je vždy s človekom. Antonyč však nie je celkom presvedčený, že Boh je vždy s človekom a vždy v človeku.

Ďalšou časťou jeho záujmu sú vzťahy a vplyvy. Iľnyckyj sa sústredil na tvorbu poľského básnika Kazimierza Wierzyńského (1894–1969) a jeho zbierku básní Laur olimpijski a na cyklus básní Antonyča Bronzové svaly (Bronzovi mjazy) zo zbierky Privítanie života (Pryvitannja žyttja). Poézia spomínaného poľského básnika vyvolala u Antonyča nové obrazy a emócie, ale treba povedať, že vonkoncom nešlo o napodobňovanie. Ako tvrdí literárny vedec Iľnyckyj, v športových básňach Antonyča niet toho napätia, toho konkrétneho psychologického zážitku ako u Wierzyńského, ktorý dvíha svoju postavu do výšav a necháva ju tam ako „výdych“, ako „ozvenu“ tých, ktorí ho sledujú zo zeme. Antonyč vracia svojho hrdinu na zem so smutným vedomím, že tam hore „nezostane“.

V tejto súvislosti sa priam núka spomenúť zaujímavú paralelu, ku ktorej dospel slovenský básnik a prekladateľ Ľubomír Feldek, ktorý prekladal poéziu Antonyča do slovenčiny a ktorá vyšla v jeho preklade aj knižne (Bohdan Ihor Antonyč: Očarený pohan, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1976). Feldek hovorí o blízkosti Jesenina s Antonyčom: „Jesenin aj Antonyč majú spoločný básnický panteizmus, zmysel pre jednotu všetkého živého aj neživého. Osobitne chcem zdôrazniť, že kým tradičná personifikácia sa v modernej poézii demonštruje najmä prienikom ľudského a zvieracieho sveta, u Antonyča aj Jesenina sa básnická pozornosť prenáša najmä na rastliny.“

V štúdii Obraz nočného neba: archetyp mesiaca v poézii B. I. Antonyča, G. Lorcu a I. Kalyncja autor skúma „mesačné sujety“ lyriky Antonyča, pritom sa sústreďuje predovšetkým na autobiografické a psychologické aspekty u tohto ukrajinského básnika.

V mnohých básňach Antonyča stretneme pohľad cez okno, preto aj štúdia Krajina z okna: okenná prizma v poézii Antonyča je ďalším interpretačným kódom k poznaniu jeho poézie. Iľnyckyj zovšeobecňuje a tvrdí, že sú dva svety: jeden je vôkol nás, druhý – to sme my. Odveký zápas medzi týmito svetmi dolieha na život istým napätím, ale pre každého sa z básnikovho „okna“ otvára iná krajina.