Rok po úspešnom debute, zbierke poviedok Chuť zabiť (2013), vydal autor formálne, tematicky a najmä vo svojej poetike nadväzujúcu zbierku s názvom Incident. Pastiše a persifláže na ruskú klasiku síce nahradili iné diela, obdobia či literárne štýly, ale priestorom sa pohybujú podobné postavy (outsideri, protagonisti z nižších a najnižších spoločenských vrstiev), v podobných, často konkrétne nedefinovaných časoch a priestoroch, ktoré ich však výrazne determinujú (kdesi na dedine, kdesi v meste, kdesi na ulici a pod.).

Tematicky ich spája „incident“, niekedy v nadinterpretačnej rovine, veď incidentom – nepríjemnou príhodou – môže byť všetko, je to vec pohľadu. S týmto pracuje aj Kostelanski. Katastrofa sa potom môže javiť ako každodenná nepodstatná situácia, zlodej sa mení na záchrancu a hrdina na zlodeja, smrť hrozí na každom kroku, stačí vybehnúť z reštaurácie v nesprávnom čase, náhoda a nepozornosť z teba urobí svedka či dokonca potenciálneho vraha.

Prózy sa pohybujú na osi od persiflážne odľahčenej podoby bez nároku na hĺbku, akými sú vydarené poviedky Siedmy pád a Začneme týmto, prvá menovaná je paródiou na štúrovskú generáciu a druhá, svojou prepracovanou situačnou komikou vhodná aj na dramatické spracovanie, zas na skupinové terapie. Menej zaujímavá je už persifláž na tradičné dedinské prózy s názvom Pod jabloňou to nebolo. Ďalej texty zo zbierky Incident pokračujú k parodicko-ironickej línii s odkazom na niektoré javy nášho života, v ktorých trefne a cez každodenné maličkosti, „incidenty“, ukazujú absurdity nášho žitia vo všeobecnosti (Jedenásť schodov, Stavba, Štvrtok tesne popoludní). A napokon nájdeme aj „vážne“ texty, ktoré do seba absorbujú obe línie. V poviedke s názvom Mesiáš, ktorá nesie prvky klasickej dedinskej prózy (prostredie, postavy), je takáto kombinácia vysokého a nízkeho so snahou dostať sa po významovej rovine čo najhlbšie aj výrazne čitateľsky účinná.

„Nečaká ani teraz a behom krátkej chvíle mi vráža klince do nôh povyše prstov, podobne, ako predtým svojej krásnej žene. Ako málo bolesti cíti človek v takejto chvíli, len ten zvuk praskajúcich kostí je taký nepríjemný. Keď skúša pevnosti spojov, obaja potichu vzdycháme. Ja menej. Spokojne na nás pozrie a ide preč. Bez slova. Bez slova tu už chvíľu stojíme, asi sa odtiaľto dlho nepohneme, času dosť, mlčím. ,Práve som mala zamiesené na buchty.‘ ,Čo ma po buchtách, ale nad ránom sa ochladí a padne na nás rosa.‘“ (s. 115).

Na okraji stoja menej (Horím) a viac (Vlna) vydarené dvojstranové poviedky – impresie. Problematické sa však javia texty, ktoré svojim výrazom síce patria k niektorej z naznačených skupín, ale dosahujú opačný efekt. Takými sú napríklad prózy Až potom a Incident s mačkami. V oboch sa naznačená štruktúra postupne rozpadá a v snahe zachrániť ju prekvapivou pointou narúša aj vopred stanovené hranice fantastického a reálneho, vznikajú tak rušivé texty, v ktorých aj existenčné prvky pôsobia skôr parodicky, rovnako ako snaha o vyvolanie hrôzy či hnusu zo zobrazovaného.

„Tak to tu máme, spustí chlap v mozartovskej parochni, celý život planý, no na očistec by to stačiť mohlo, ale je tu ten incident s mačkami. S tým ja nemám nič spoločné, bránim sa. [...] Uprie na mňa pohľad. Dobre, presne sedemnásť som ich zjedol, priznávam sa. [...] Ľutujem, plačem a prosím o milosť, azda sa s tým dá ešte voľačo spraviť. [...] Teda vďaka, otvorím dvere a zrada, bezodná priepasť, rev, plamene, síra a s pekelným rehotom ma tá sviňa kopne do chrbta“ (s. 29–30).

Na mnohé poviedky by sa hodilo pomenovanie, ktoré kedysi na svoje príbehy použil Peter Karvaš, bizarné. Ono magicko-realistické s dôrazom na príbeh, zaujímavé postavy a nečakanú pointu nachádzame aj tu. Vo svojej podstate evokujú práve ono „básnicko-sujetovské“. Ako rozprávač prózy Jedenásť schodov nechce hovoriť o nudných, obyčajných veciach, tak aj Kostelanski vyberá bizarné situácie (resp. obyčajné, ktoré sa neobyčajnými stanú), aj keď niekedy riskantne, vtedy podobne ako v prípade Karvaša stavebnosť prerastie do konštruktu a prevýši poetickosť textu.

Mnohé však zachraňuje v súčasnosti populárny a efektný spôsob rozprávania, ktorý Kostelanski privádza k pôžitku oboch strán (poznať v ňom radosť z vypovedaného a následne prichádza aj radosť z čítaného). Ide o priame rozprávanie, či skôr „prerozprávanie“ (tlmočí aj prehovory iných postáv), v ktorom sa funkčne strieda prítomný (evokácia práve prebiehajúceho deja) a minulý (spomienky) čas. „Tak čo mladý, do chomúta sa ti zachcelo? Nie, ale z úst vyletelo áno. Ej do riti, nič také sa nestane, milý pane, čo ste raz sľúbili dodržať treba, dcéru máte krásnu, ale nie môj typ, odchádzam, zbohom. No a namiesto tejto vety som vyslovil, že chcem a šiel by som za ňou až na kraj sveta [...] Starec sa zamyslel, vraví, to je fakt, keď ju tak miluješ a ona teba, vezmite sa a bárs aj hneď, až sa tamten Turek preberie, oddá vás, má na to papiere. Gustáv počuj, ruším sľub, aj tak som to vyslovil na smrteľnej posteli a to má človek kopu iných starostí ako premýšľať, a aj tak vidíš, neumrel som, žijem a tým pádom môžem vziať slovo späť“ (s. 47–48).

Čítame tak sugestívny prúd myšlienok protagonistu, niektoré vyslovené nahlas, iné ponechané pre seba s absurdným vyústením, niekedy v kontraste s jeho konaním, čo vytvára svieži a novodobo moderný text.