Násilná smrť víťaza World Press Photo Rémiho Ochlika v Sýrii vo februári tohto roku znovu upriamila pozornosť na fotožurnalistiku sledujúcu vizualitu bolesti a utrpenia vo vojnových konfliktoch. Ochlikove fotografie, podobné napríklad dielu skupiny Bang Bang Club, by mohli byť kedykoľvek zaradené do portfólia fotografií, o ktorých píše Susan Sontagová v knihe S bolestí druhých před očima. Sontagová, inšpirovaná knihou Tri Guiney Virginie Woolfovej, otvorene píše o vojne ako o „mužskej hre“, vojna je pre ňu „mužského rodu“. Susan Sontagová bola autorka širokého záberu. V českom, ale aj slovenskom preklade románu Vulkán (Paseka 2002) ju poznáme ako prozaičku, ale známou sa stala predovšetkým esejami, v ktorých ostro, priamo a do hĺbky komentovala vybrané javy. Čitatelia sa takto mohli zoznámiť s jej analýzami napríklad v knihách Nemoc jako metafora (Mladá fronta 1997), O fotografii (Barrister & Principal, Paseka 2002), alebo najnovšie Ve znamení Saturna (Paseka 2011). Predmetom mnohých esejí sú rôzne formy vizuality, zobrazovanie na prvý pohľad patologických javov. Vizualita je však u Sontagovej skôr jazyk, ktorým prehovára autor a spoločnosť k jednotlivcovi, predkladá mu neraz témy, s ktorými sa jednotlivec musí vyrovnať sám za seba.

Kniha S bolestí druhých před očima obsahuje dôležitú tézu: utrpenie druhých sa vyznačuje úplnou jedinečnosťou, ku ktorej by mal každý pozorovateľ pristupovať sám za seba. Pri pohľade na utrpenie iných neexistuje „my“. Identita jednotlivca (tvorená širokým spektrom socioekonomických a kultúrnych vplyvov) určuje interpretáciu fotografií násilia. Rozhodujúci nástroj k tomu sú popisy k fotografiám. Divák však nedokáže vždy posúdiť, čo je autentická fotografia a čo inscenovanie scény slúžiacej k demagógii. Pre fotografie, zvlášť sa to týka tých, ktoré sa objavujú v tlači, je charakteristický emocionálny dopad: hnev, ľútosť, zdesenie, prípadne ľahostajnosť. Čo však s fotografiami, ktoré sa na stránky tlače nedostanú a to kvôli ich prílišnej emocionalite? Spomeňme len fotku Kevina Cartera zobrazujúcu dievčatko v neuveriteľne zúboženom stave a supa hľadiaceho na utrápené malé dieťa. Carter za fotografiu získal Pulitzerovu cenu, zároveň však aj nemilosrdnú kritiku a odsúdenie za cynizmus. Čo ak existujú fotky, ktoré byť uverejnené nesmú, pretože by narušili napríklad vnímanie ľudskosti ako takej? Fotografie obetí vojen môžeme považovať za druh „rétoriky“. Hoci ide o zjednodušujúcu výpoveď, sprostredkúvajú, príležitostne až vnucujú, otriasajúce zážitky.

Často spomínaná téma týkajúca sa zobrazovania utrpenia súvisí s autenticitou fotografií a snahou použiť pritom umelecké prostriedky. Umelecké vyjadrenie akoby naznačovalo snahu umelo dotvárať scénu, podsúvať divákovi subjektívne videnie autora. Určite tu tiež platí jav typický pre akékoľvek dielo – od okamihu kontaktu s verejnosťou začína žiť množstvo vlastných životov a interpretuje sa spôsobmi, o ktorých autor niekedy ani netušil, že existujú.

Skúmaním konkrétnych fotografií sa Sontagová pokúša dospieť k všeobecne platným záverom o utrpení. Konkrétne fotografie väzňov pred popravou, prípadne väzňov odsúdených na smrť zachytávajú večnosť a generácie nových divákov sa s trvaním ich bolesti budú musieť vždy nanovo vyrovnávať, pretože odsúdení budú „už navěky hledět na smrt, už navěky je čeká vražda, už navěky budou obětí křivdy“. Sontagová argumentuje aktivitami červených khmérov, závery však platia aj pre galérie väzňov napríklad v Osvienčime.

Podobne ako v iných esejach Sontagová čerpá inšpiráciu aj z umenia. Neváha hľadať paralely v zobrazovaní umierania a smrti medzi vojnovými fotografiami a dielom Tiziana, mediálnou prezentáciou vojny a inštrukciami Leonarda da Vinciho týkajúcimi sa maľovania vojnových obetí. Aktualizuje tak názor o vojne ako bežnej súčasti vývoja ľudstva a mieri ako dočasnom stave pokoja medzi bojmi. Sontagová upozorňuje na odlišné vnímanie estetiky: pri pohľade na smrť vo výtvarnom umení dokáže divák spojiť obraz s pojmom krása, s fotografiou smrti ten istý pojem získava morálny rozmer: vnímať krásu smrti by mnohí označili za necitlivosť, bezcitnosť, až svätokrádež. Na príklade Sebastiăa Salgada zase demonštruje „globalizáciu utrpenia“. Jeho výpravné fotografie môžu totiž vyvolať v divákovi bezmocnosť. Prezentované utrpenie má takú veľkosť, až spôsobuje pocit neschopnosti čokoľvek zmeniť na osude odfotených ľudí.

Posolstvo Susan Sontagovej vo vzťahu ku krutosti obrazov utrpenia, umierania a smrti je jednoznačné – „Nechť nás tyto příšerné obrazy pronásledují“. Ľudia nesmú zabudnúť, čoho sú schopní. Ignorovanie a popieranie ľudských zverstiev je prinajmenšom prejavom nedospelosti: „bezcitnost jde ruku v ruce se strátou paměti“. Sontagová svojou osobnou angažovanosťou v živote a jednoduchosťou štýlu v písaní (nie však povrchnosťou) ako keby navádzala čitateľa na myšlienku, že zodpovednosť nie je abstraktná myšlienka a nezanedbateľnú úlohu zohráva aj spôsob ako sa človek pozerá, doslova pozerá, na bolesť iných.