Šťastie nie je práve najobľúbenejšia sociologická kategória. Empiricky založení sociológovia môžu byť dokonca pohoršení používaním tohto, takmer nedefinovateľného, pojmu. Namiesto toho radšej hovoria o kvalite života vyjadrenej ukazovateľmi príjmu, vzdelania, dostupnej zdravotnej starostlivosti a pod. V tejto oblasti sú vždy zaujímavé napríklad výsledky Európskeho výskumu hodnôt. Baumanova základná otázka „Co je na štěstí špatného?“ musí spôsobovať sociológom zimomriavky.

Zvyšovanie životnej úrovne nesprevádza nevyhnutne pocit šťastia, hoci intuitívne by sa to tak mohlo javiť. S ekonomickým rastom krajiny naopak rastie aj kriminalita, rôzne druhy neistoty, pocity viny. V snahe pomôcť iným „trhy neomylně zachytily příležitost, jak vydělat na nutkání k sebeobětování...“. Predvianočný čas dokazuje túto tendenciu dokonale.

Baumanova kritika konzumného spôsobu života je originálna, založená na jemných nuansách stratégií spotreby. Napríklad tínedžeri budú spokojní predovšetkým vtedy, keď ich konanie bude potvrdené verejne, najlepšie všeobecne uznávaným idolom. Dôvera v značky a obchod vo všeobecnosti je potom forma investície. Svoju budúcnosť sme zastavili hypotékou, hovorí Bauman.

Starosť okrem toho robí aj vytváranie identity. Nie je ani jedna, ani definitívna. Človek toho musí toľko vykonať a zažiť, že neostáva čas na ukotvenie. Tovary a služby ponúkané k okamžitej spotrebe môžu za každého realizovať skladanie identity, ľudia môžu konzumovať a nerobiť si starosti. Na scéne sa objavujú simulakrá, verné kópie bez originálov, náhrady za skutočnosť.

Unikanie pred neistotou nevyhnutne dotvára hľadanie šťastia. Platí to pre všetky spoločenské vrstvy, keď sa však pozrieme bližšie na tie najbohatšie, je jasné, že niečo ich od ostatných odlišuje. Disponujú exkluzivitou: prístupom k jedinečným tovarom, službám a miestam, teda priestorom, kam absolútna väčšina nemá prístup. Bohatstvo sa ale náhle rozplýva v neistote a potenciálnom riziku. Dopad rizík môže byť veľmi skutočný, ako príležitostne vidíme na milionároch buď sediacich vo väzení alebo skrachovaných následkom nesprávnych rozhodnutí.

Svet srdca je svetom individuálne konštruovaných hodnôt. Inými slovami, v nadväznosti na Blaisa Pascala a Maxa Schelera, „srdce má svoje dôvody“, pričom s logikou nemusia mať tieto dôvody nič spoločné.

Bremeno života spôsobuje z času na čas aj akúsi vnútornú emigráciu u ľudí „zatlačených do budúcnosti“. Ak je realita príliš krutá, krvavá, totalitná, neexistuje lepší priestor a čas na útek ako budúcnosť. Stala sa útočiskom, pretože, aspoň zatiaľ, je v nej menej zla, avšak ako to nateraz vyzerá, aj menej slobody.

Veľkým sociálnym problémom naďalej ostáva fakt existencie vonkajšieho prostredia, jeho vplyvu na individuálne životy a nepochopenia tohto vplyvu. Práve preto nedokážeme vždy rozlíšiť dobré rozhodnutie od zlého alebo sa zdá, že všetko mohlo byť inak keby...

Nepoznáme dopady iných volieb než tých, ktoré sme uskutočnili. Znovu a znovu prevláda neistota. Táto neistota vyplýva, okrem iného, aj zo zmien, s ktorými sme neustále konfrontovaní: „změny jsou nepřetržité a všudypřítomné“. Prah citlivosti na zmeny sa posunul v tekutej modernite poriadne vysoko. Dnes objav nového základu reťazca DNA, zajtra nájdenie mimozemského života, pozajtra pád vlády. Zmeny ako rutina. Už si ani nevieme predstaviť, aká správa by vyvolala celospoločenský otras, čo je to vlastne abnormalita.

Bauman sa čím ďalej tým viac posúva k skeptickému tónu až prichádza k výrazným obmedzeniam sociológie. Pri skúmaní povahy rozhodnutí, dobrej alebo zlej voľby, „se zjistilo, že sociologická moudrost nemá tváří v tvář volbě člověka mezi dobrem a zlem co říct...“. Od tohto okamihu získava významnú úlohu filozofia a literatúra. V knihe nájdeme dosť veľa odkazov na filozofa Emmanuela Lévinasa, Friedricha Nietzscheho, Amosa Oza, dokonca Michela Houellebecqa.

Umění života neprináša pozitívne správy, nesnaží sa upokojiť váhavých. Upozorňuje, aby sme ostali v strehu. Pripomína, že základné otázky fungovania spoločnosti a jednotlivcov v nej stále nie sú zďaleka zodpovedané.