Každoročne sa opakujúca snaha (spolu)pracovníkov Spolku slovenských spisovateľov a Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre interpretačne uchopiť život a tvorbu niektorej z autorských osobností slovenskej literatúry a kultúry nám už takmer dve desaťročia dáva možnosť nahliadnuť do spektra osobností, ktoré svojou aktivitou vytvárajú bázu literárneho života na Slovensku.

konferencie, ktoré tieto inštitúcie organizujú v snahe uchopiť premeny života a tvorby básnikov, prozaikov, dramatikov, ale aj literárnych vedcov nám od roku 1992 ponúkli mnohé pohľady na slovenské literárne a kultúrne dianie. Zborníky príspevkov, ktoré sú z týchto stretnutí vydávané, sú prijímané zväčša kladne. A to aj napriek tomu, že niektoré príspevky v nich mávajú skôr adoračný charakter, iné sú vystavané na báze spomienok. Výber autorov, ktorým sa dostalo cti byť prostredníctvom svojej tvorby predmetom záujmu literárnych vedcov, býva, priznajme si, reflektovaný rozpačito. A právom.

Zborník, venovaný životu a tvorbe známeho prozaika Jána Lenča, sa tomuto úskaliu nevyhol. Ani v ňom, žiaľ, nechýbajú príspevky, ktoré prechádzajú k nekritickej adorácii Lenčovej tvorby. Tieto pasáže sú ale v kontexte zborníka vyvažované snahou o objektivitu vnímania prozaikovej práce. Osobitnú zmienku si tu zaslúžia príspevky Vladimíra Petríka, Etely Farkašovej, Andreja Červeňáka a Anny Matulákovej, ktoré reflektujú (alebo sa o to snažia) Lenčovu prozaickú tvorbu problémovo. Vidia ju ako živý kultúrno-umelecký fenomén, ktorého osobitosti (naračný potenciál, filozofická platforma ako konštituent zmyslu, konštrukcia charakterov kľúčových postáv, resp. snaha o preklenutie histórie a súčasnosti so zámerom vydať svedectvo o aktuálnom bytí) si nachádzajú čitateľov aj dnes, ale aj ako autorsky a čitateľsky vyvíjajúce sa texty, ktoré majú svoje silnejšie i slabšie miesta.

Odkrývanie poklesov v Lenčovej prozaickej tvorbe je dôležité, lebo len na ich pozadí je možné vyzdvihnúť kvalitu jej vrcholných výstupov. Slabinou citovaného zborníka tak, paradoxne, nie je očakávaná adorácia Lenčovej tvorby, ale vklad samého Jána Lenča – jeho záverečný ideologický komentár k súčasnému stavu spoločnosti je nepatričný. Čitateľov, dúfam, nezaujíma Lenčovo trvalé komunistické presvedčenie, jeho názory na SDĽ a jej nasledovníkov, mentálnu výbavu istého slovenského exprezidenta, ani snívané vízie budúcnosti, ale len tá časť jeho prozaickej tvorby, ktorá má nespornú umeleckú hodnotu. A tou sú predovšetkým romány Rozpamätávanie, Egypťanka Nitokris či Odyseus, bronz a krv. Editor zborníka ho mohol na túto skutočnosť upozorniť. Editorovo vstupné pripomenutie, že Lenčo, zaslúžilý umelec, je okrem iného aj nositeľom ceny Antonína Zápotockého, ale poukazujú na fakt, že tento zámer nikdy nemal. Zborník Život a dielo Jána Lenča je preto nutné čítať kriticky. Odmietnuť balast, s ktorým sčasti prichádza, a prisvojiť si niektoré hodnotné interpretačné sondy, ktoré prináša.