„...neexistuje nijaká surrealistická estetická šablóna či norma, neexistuje surrealistické maliarstvo ani surrealistická poézia – ako povedal Breton – existujú len surrealisti, ktorí maľujú alebo píšu básne, alebo hoc aj podkúvajú kone či pletú košíky. A surrealistom je ten, kto vyznáva onú známu triádu hodnôt „sloboda – láska – poézia“ a podľa nej sa riadi v tvorbe aj v živote...“ - toto sú slová Alberta Marenčina, ktorý ich, i v zatiaľ poslednom zo svojich vydaných knižných diel, naplno potvrdzuje.

Bilingválna publikácia Laterna magika (La lanterne magique), súbor vychádzajúci pri príležitosti európskeho básnického festivalu Capalest Banská Štiavnica 2006, pod značkou vydavateľstva PT Albert Marenčin, zaujme hneď na prvý pohľad alebo dotyk.
Výborná jednoduchá až nadčasová grafická úprava, skvelý výber fontov pre vnútorné texty i obálku, v kombinácii s mäkkosťou slovenčiny a kúzlom jazyka francúzskeho, dodáva veršom i próze z pera Alberta Marenčina pôvab či šarm, ktorý sa len tak ľahko nevidí. Autor, ktorého rozsah umeleckej tvorivej činnosti je naozaj široký, doslova zrie ako víno, čoho dôkaz ponúka i v tejto knihe, ktorá je natoľko skvelá, že pre pocit radosti z jej vydania jej rád odpustím i tých pár chybičiek a preklepov v texte, ktoré bystré oko korektúry nezachytilo. Je to jedna z najlepších kníh, aké sa mi v roku 2006 dostali do rúk.

Mágia Alberta Marenčina
Laterna magika nie je knihou obsiahlou. Dá sa prečítať veľmi rýchlo, no práve z dôvodu príjemne nekonvenčnej stavby jednotlivých fragmentov tejto publikácie donúti percipienta vracať sa k nej. Každá z básní i každý z prozaických textov má tendenciu svojou myšlienkou prinútiť čitateľa zamyslieť sa, hľadať v pamäti alebo vytvárať v mysli imaginárne obrazy, vymodelovať ich spoločne s Albertom Marenčinom, zrejme i pod jeho taktovkou. Hojdajúc sa s nimi na pomyselnej lávke medzi realitou a fantáziou, ktoré sú pre autora rovnakou mierou čarovné, kde udržať dlhodobú rovnováhu je s najväčšou pravdepodobnosťou márne. Zjavným príkladom tohto balansovania či vnútorného pnutia básnika sú výstižné verše pod názvom Petit manifeste (Malý manifest), odkazujúce zrejme na nehynúci Manifest surrealizmu André Bretona, kde je evokácia autorovej vnútornej naliehavosti vo forme hravej mačky a strážneho psa – ničím nenarušeného „zdravého“ rozumu takpovediac nezložitá, no v tomto prípade relatívne výstižná. Áno, stále je to hľadanie bodu, v ktorom mizne rozdiel, medzi životom a smrťou, ako to nazval Breton.
Albert Marenčin v Laterne magike svojimi „písačkami“ (v dobrom zmysle slova), ako sám označil jeden príspevok v tejto knihe, a i všetkými ostatnými potvrdzuje, že mágiu dňa (všedného?) je možno zažiť v Paríži i v Prahe. A taktiež všeobecným vedomím tušenú pravdu – báseň je iba zlomkom umenia básnika.