Wewerka je pätnásta vydaná kniha Borisa Filana, no kvantita sa v tomto prípade nijakovsky nespája s kvalitou. Hoci na jej prebale stojí, že „s konaním hlavných postáv Wewerkinho príbehu nemusíte súhlasiť, ale pozorovať ho bude zaručene zábavné“, veľa  zábavy si človek neužije. Skôr rozpakov, čo vôbec chcel autor touto knihou povedať... Ibaže „povedať“ je v tomto prípade silné slovo – veď čo už sa dá povedať prázdnymi rečami a nekonečným táraním a tliapaním. Boris Filan píše rovnako, ako rozpráva vo svojich rozhlasových reláciách: trepe dve na tri, čo slina na jazyk prinesie, jedno cez druhé, tu navyše s jasným cieľom, nech je to len aspoň trochu akože nekonformné a šokujúce. 

Nezvládnutá provokácia 
Záložka sľubuje „drsný, zábavný, tvrdý, provokatívny“ text, taký ako „raperská pesnička“, no Filan nie je žiadny raper a podľa toho to aj vyzerá. Rozprávačkou prózy je mladá žena s napohľad zvláštnou prezývkou Wewerka a s obyčajným menom Anička Kováčová. Na začiatku sa mihne zmienka o denníku, ktorý si protagonistka píše, no netreba hneď myslieť na písanie ako na spôsob prekonávania vlastnej osamelosti. Wewerka je dievča poznačené traumou otca odídeného od rodiny, so svojským spôsobom života a svojráznym pohľadom na svet. Bude mať dvadsaťpäť rokov, „ale správa sa ako puberťáčka“, je to bývalá záškoláčka a aktuálna fluktuantka, ktorá v žiadnej práci nevydrží dlho, zato je však náruživá fajčiarka a ochutnávačka všetkého, čo ju posunie do sveta absolútnej voľnosti. Individualistka vo všetkých smeroch, idúca z jedného vzťahu do druhého bez toho, aby dokázala myslieť na ich perspektívu. Na jednom mieste priznáva, že to má nejako pomotané a zamotané v hlave, inde sa zas charakterizuje slovami: „Potrebujem okolo seba poriadnu šou a chaos, a hlavne veľa udalostí naraz, aby som potom mala čo rozoberať.“ Je to osoba „s mužským mozgom v ženskom tele“ a tým je o spôsobe autorského konštituovania tejto postavy povedané hádam všetko. Filan totižto do hlavy svojej Aničky napchal toľko mužských klišé a stereotypov a hlavne toľko viac svojmu veku primeraných kontextových súvislostí, že jeho hrdinka svoju ženskosť dokáže prežívať nanajvýš na úrovni vlastné telo kontra muži: „Myslím si, že jeden z mojich problémov sú moje kozy.“ Nakoniec sa z nej síce vykľuje bulimička, ale to jedine preto, že autorovi sa tým naskytla možnosť ďalšieho „atraktívneho“ prostredia (psychiatrické oddelenie nemocnice). 
 
Autorské blúdenie 
Filanova literárna hra na mladú Andulu je skladaním fragmentov vonkajšej biografie dievčaťa, ktoré sa síce pôvodne vybralo hľadať otca, no na tento moment v priebehu vlastného rozprávania akosi zabudlo. Aby bol však aký-taký epický oblúk predsa len zachovaný, motív hľadania otca sa vynorí na samom konci, keď si Wewerku jej otec nájde sám. To, čo je medzi tým, je neustále presúvanie sa v čase i v priestore. V čase aktuálnej prítomnosti a spomienok hlavnej postavy a v priestore jej presunov z miesta na miesto, jej flákania sa po Slovensku i po svete. V celej nahote sa pritom ukazuje, ako je Filanovi cudzie majstrovstvo precíznej výstavby epického rozprávania. Neviem, kto z dnešných dvadsiatnikov pripodobňuje svoje pocity k zážitkom z pionierskeho tábora, no jedno viem iste: kniha je plná významových aj výstavbových škrípaní a lapsusov. Len jeden príklad: Wewerka v jednej vete hovorí, že robila v Bratislave „tri mesiace v súkromnej firme na dispečingu“ (s. 122). A o tri vety ďalej túto pracovnú epizódu zhrňuje slovami: „Vydržala som dva mesiace a dovidenia.“ 

Zvláštna predstava o autentickosti    
Próze chýba odstup a hodnotová platforma. Nie je to ani vážny presah, ani ironická dištancia, len vŕšenie jedného drobného príbehu na druhý. Filan zostal na povrchu, v rovine eruptívne sa valiacich záznamov, a plne sa uspokojil s jednorozmernosťou. Z jeho knihy až priveľmi cítiť úsilie osloviť mladých ich vlastným slovníkom, i keď niekedy je tento kvázi autentický slovník zmesou dnešného mládežníckeho slangu s jazykovým cítením skôr autorovej generácie. Próza je plná vulgárnych a hrubých výrazov, vypomáha si bohemizmami, no čo je zarážajúcejšie, je plná primitívnych výrokov. Na jednej úrovni šíri epizodické anekdoty povedľa hlúpych sexistických a rasistických rečí. Násilie je v knihe predstavené ako normálna súčasť vzťahu, takisto ako normálne je všetko, čo aspoň trocha napáchlo asociálnosťou a čo aspoň minimálne prekračuje hranice zakázaného. Lebo vraj „tam je iné svetlo, iná hodnota“. V šere Wewerky sa však hodnoty celkom spoľahlivo strácajú.  

Dana Kršáková
Knihy a spoločnosť 6/2006