Michal Švec je ďalším produktom dnes už kultovej poviedkovej súťaže Poviedka a ako mnoho jeho predchodcov po prvom úspechu v spomenutej súťaži aj on nesie kožu na trh  vydaním debutovej zbierky Príliš málo paranoje.

Nástrahy debutu      
Vo všeobecnosti je síce daná súťaž prínosom, keďže ide o objavovanie mladých literárnych talentov a snáď i o oslovovanie najmladších čitateľských vrstiev, ale na druhej strane je potrebné prihliadnuť aj na to, či vydávanie poviedkových zbierok každému finalistovi nie je nadproduktívne a či všetky texty zahrnuté do zbierky spĺňajú požadovanú kvalitu. K takýmto úvahám vedie i zbierka Michala Šveca, ktorého, bohužiaľ, stihol osud väčšiny finalistov, ktorých vo viacerých veciach nasledoval.

I Michal Švec porotu zaujal súťažnou poviedkou, čím sa preukázal ako vynikajúci autokritik, ale to väčšinou na zbierku nestačí. Už po prečítaní dvoch-troch poviedok má vnímavejší čitateľ dojem, že všetky poviedky sú len obmieňaním základnej schémy z prvej poviedky a vydaním samostatnej zbierky dochádza len k replikovaniu prvotného nápadu a k opakovaniu už povedaného.

Diskutabilný celok
Autorovou primárnou snahou bolo vyjadriť sa k všeobecne známym, aj keď menej príjemným javom súčasného každodenného života (návštevy jehovistov, propagačné zájazdy...), čo sa mu, vďaka vtipnej pointe, na rozlohe jednej poviedky aj darí. Výsledný efekt celej zbierky je však pokazený spomenutou schematickosťou pri výstavbe jednotlivých textov. Z horlivého a zanieteného odporcu sa stáva rovnako horlivo zanietený stúpenec nedobrovoľne upúšťajúci od svojich prvotných ideálov - to je zovšeobecnená schéma viacerých poviedok, ktorá umožňuje predvídať nielen výstavbu, ale i samotný záver nasledujúcej poviedky, čo vedie ku konštatovaniu, že autor síce zaujal v detailoch, ale celok je diskutabilný.

Ďalšou vecou spájajúcou Šveca s inými mladými debutantmi je snaha vtesnať všetko do jednej zbierky, z ktorej sa potom stáva znôška - síce skvelých nápadov, ale nepatriacich vždy do jedného vreca. U Šveca sa táto snaha "vytárať" všetko naraz najsilnejšie odráža na jazykovej rovine, najmä v násilnej práci s vtipnými, skomolenými pomenovaniami (svedkovia Jahodovi a ich časopisy Prebaľte sa! a Trápna veža, Strana demokratického teroru s vodcom Močiarom, dezodorant Old Špás, či maliar Pablo Blablo) a humornými prirovnaniami, pričom postupujúce čítanie nielenže prináša nudu a stereotypnosť, ale i pritvrdzujúce prirovnania, ako "predstavu nenaolejovaného paviána skríženého s hysterickou počítačovou tlačiarňou"(s. 57) alebo "rozprával neopísateľným hlasom, čosi, ako keď ukrajujete striebornou dezertnou lyžičkou zo šepotu uragánu" (62), ktoré by autorovi vystačili na niekoľko zbierok. Aj keď na jednom mieste sa dočítame nelichotivé priznanie "došli mi prídavné mená"(s. 51), už nasledujúce riadky sú dôkazom toho, že nie nadlho. Množstvo z každej strany sa valiacich prirovnaní spôsobuje stratu invencie a šmrncu, ktoré tieto slová mali v prvých poviedkach, pretože i tu platí ošúchaná fráza, že menej je niekedy viac. Na jazykovej rovine sa zo zbierky poviedok stáva zbierka "všehochuti", v ktorej ťažko oddeliť originálny hlas autora od nánosov cudzích vzorov.

Realita a jej pokrivený obraz  
Artistnosti v rovine rozprávača zodpovedá i občasná vykonštruovanosť prehovorov postáv. Napriek tomu, že humorné zveličenie využíva zväčša intelektuálne vyspelá postava, táto postava nikdy nemá takú schopnosť sebareflexie, akú do jej replík vkladá autor v snahe vtipne osviežiť jej prehovor. Preto autentickejšie vyznievajú tie časti, v ktorých je humor využitý v rozprávačských prehovoroch. Vyhnutie sa tejto chybe by nevyvolávalo dojem, že text je len prostriedkom násilného predvádzania vlastnej vtipnosti, či pokusom vyhrať súťaž Vtipnejší vyhráva.

Na druhej strane treba uznať, že vtipný jazyk postáv (nebyť neustráženia miery) korešponduje so zveličením zvýrazňujúcim absurditu prežívanej skutočnosti, ktorú práve komolenie reálnych mien malo posunúť do roviny ireálna. V tejto súvislosti stojí za zmienku poviedka V nadživotnej veľkosti, pretože spojenie hyperbolizácie, zveličenia a infantility príznačné pre daný text by mohlo byť charakterizačným znakom celej zbierky.

Komentovaním ľudskej povahy, každodenných a zároveň každému dôverne známych javov zostáva Švecova debutová zbierka, napriek viacerým prešľapom, obdivuhodnou kronikou aktualít, ktorej rozsiahly diapazón najrozličnejších úchyliek nastavuje realite hyperbolou pokrivený obraz.

vyšlo v časopise  K & S Knihy a spoločnosť , december 2004