Tento rok v júni si v Kyjeve pripomenuli a uctili pamiatku na významného ukrajinského spisovateľa, dejateľa, vedca Oleha Oľžyča (vlastným menom Kandyba), ktorý pred 75 rokmi zahynul v nacistickom koncentračnom tábore v Sachsenhausene. Jeho politické úsilie rezonuje so súčasným snažením Ukrajincov v čase rusko-ukrajinskej vojny. Pre nás je táto osobnosť zaujímavá aj tým, že ho život zavial aj do Československa.

Vonkoncom nie náhodou sme portrét o Oľžyčovi začali veršom z jeho básne Dvanásť rokov krvou zaliata zem (Dvanadcjať lit kryvavylas zemlja), ktorá je z jeho básnickej zbierky Štrk (Riň, 1935). Doba Oľžyča sa v mnohom podobá tej súčasnej, a nielen na Ukrajine.

Oleh Oľžyč (1907–1944) bol ukrajinský spisovateľ, archeológ, politický činiteľ, syn významného ukrajinského básnika Oleksandra Olesja (1878–1944).

V rokoch 1919–1923 nadobúdal Oľžyč stredné vzdelanie v Kyjeve, ale zavŕšil ho až v Prahe. Koncom roku 1922 spolu s matkou vycestoval z Ukrajiny do Berlína, kde sa 3. januára 1923 stretol so svojím otcom, ktorý vo februári 1919 bol nútený emigrovať do Rakúska. V roku 1923 sa rodina presťahovala do Prahy, neskôr do Řevníc a potom do Černošíc. Po maturite sa Oľžyč prihlásil na štúdia do Ukrajinského pedagogického inštitútu Mychajla Drahomanova v Prahe a zároveň navštevoval prednášky na Ukrajinskej voľnej univerzite. Neskôr sa stáva študentom filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe.

Už počas štúdia sa zúčastňuje archeologických vykopávok v Československu a v západnej Ukrajine. V roku 1930 obhájil doktorskú dizertáciu a pôsobil ako asistent katedry archeológie Ukrajinskej voľnej univerzity. V jeseni 1932 sa Oľžyč zúčastnil archeologických vykopávok jaskyne Domica na Slovensku.

Už na začiatku 30. rokov minulého storočia sa prejavil ako originálny, svojrázny básnik. Zaiste básnický talent zdedil po svojom otcovi, ale nepokračoval v jeho poetike. Bol totiž z iného pokolenia, ba aj vtedajšia európska poézia bola kdesi inde, uberala sa iným smerom. Vytráca sa sentimentalizmus, zamieňa ho poézia plná duchovnej energie, poézia intelektuálna.

V jeho prvej básnickej zbierke Štrk prevládajú témy pradávnej histórie ľudstva, antického Grécka a Rímu. Významný predstaviteľ tzv. „pražskej školy“ ukrajinských básnikov Jevhen Malanjuk takto zhodnotil básnickú prvotinu Oleha Oľžyča: „Nemusíme být přehnaně vnímaví, abychom vycítili pod tvrdým ,knížecím‘ pancířem Olžyčova slova lyrický žár upřímného citu. Básník ho ale dokáže zakovat do téměř epické formy, dokáže tento cit ovládnout. V jem¬né zdrženlivosti Olžyčovy poezie, v mužné síle a jakési vpravdě nordické čistotě, v níž bychom marně hledali jakýkoliv náznak barokovosti, spočívá hlavní význam tvorby Oleha Olžyče, básníka ukrajinské současnosti a pěvce ukrajinského zítřka, kde nebude místo ani pro ,kytičky‘, ani pro ,vzdechy‘, protože ,doba je krutá jako vlčice‘. Olžyč ve své tvorbě co nejméně zrazuje rysy včerejší tradice. Ty musíme hledat hlouběji v minulosti, v an¬tice, v ukrajinském i evropském středověku a navíc v prehistorii Ukrajiny… Olžyč postupuje směrem k ,renesanci‘ a čím dál výrazněji se jeví na pozadí literárního procesu jako samostatná, udivující osobnost.“ (Oleh Olžyč. Ikarův pád. Sdružení Ukrajinek v České republice, Praha, 2011, s. 71)

Druhá básnická zbierka Veže (Veži, 1940) je lyrika plná mužnosti, odvahy a boja. Tretia básnická zbierka Pidzamča (1946) vyšla posmrtne a je vrcholom jeho básnického umenia. Odráža sa v nej harmónia myšlienky a citu. Slovenský ukrajinista Mikuláš Nevrlý, ktorý sa poznal s Oľžyčom a stretával sa s ním, o jeho poézii napísal, že si vyžaduje od čitateľa istú erudíciu, poznanie dejín, filozofie, umenia, lebo sa v nej často prelínajú a navzájom dopĺňajú rôzne druhy umenia. „V tomto synkretizme, a taktiež vo výraznom intelektualizme spočíva modernosť jeho poézie, nevynímajúc pritom jej tradičné rozmery, strofiku a iné umelecké prostriedky.“

Život a dielo Oleha Oľžyča bolo na Ukrajine dlho zamlčované. Prvý článok o ňom vyšiel až v roku 1989. Treba spomenúť, že v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve, oddelení ukrajinskej literatúry v Prešove v spolupráci s Fondom O. Oľžyča v Londýne vychádzajú v roku 1991 zobrané spisy básnika (celá jeho básnická tvorba, úryvky zo spomienok a prác o ňom, bibliografia, fotomateriály) pod názvom Citadela ducha (Cytadelja ducha). Spolok Ukrajiniek v Českej republike vydal v roku 2011 výber z diela O. Oľžyča Ikarův pád. Básne na podklade A. Morávkovej prebásnili Václav Daněk a Jiří Honzík. Ďalšie básne preložili Tomáš Vašut a Matěj Lipavský. O Oľžyčovi sa dočítate aj v brožúre Morávkovej Pražská ukrajinská poetika (Praha, 2001). Heslo Oľžyč Oleh nájdeme aj v Slovníku ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů (Praha, 2001, s. 445–446).