Slová a činy
Teliha, Olena

Slová a činy

Pred 110. rokmi sa narodila ukrajinská poetka, publicistka a literárna kritička Olena Teliha (1907–1942). Veľmi emotívne prežívala hanbu a pozíciu otroka, v ktorej sa nachádzal ukrajinský národ. Ukrajina si pripomína túto významnú osobnosť, ktorá svojou činnosťou poskytla iný rozmer pri riešení zásadných otázok osudu ukrajinského národa.

Tridsaťpäť rokov života, tridsaťosem básní, jedna poviedka, šestnásť publicistických diel a recenzií, šesťdesiatpäť listov. Za tým treba hľadať, ako sa prekrývali slová s činmi. Narodila sa 21. júla 1907 v Petrohrade, v ruskom prostredí, hoci jej otec pochádzal zo Slovjanska na Doneččyne (Donecká oblasť Ukrajiny) a matka z Poddillja. Po februári 1917 sa rodina presťahovala do Kyjeva, kde jej otec Ivan Šovheniv sa najprv stáva profesorom Kyjevskej polytechniky, neskôr ministrom vo vláde Ukrajinskej ľudovej republiky. Otec však musel emigrovať a v roku 1920 sa ocitol v Československu. Na jar 1922 odchádza z Ukrajiny aj jeho manželka s dcérou a synom. Najprv do Poľska, ale v júli 1922 sa usadili v Poděbradoch, kde bol jej manžel rektorom Ukrajinskej hospodárskej akadémie. V Prahe Olena Teliha zmaturovala a stáva sa študentkou Ukrajinského pedagogického inštitútu M. Drahomanova. Nezmazateľnú stopu v jej literárnej činnosti zanechalo Československo. V Prahe dochádza k jej ukrajinskému sebauvedomeniu a to predovšetkým pod vplyvom národne orientovaného ukrajinského prostredia, ale najmä vďaka kontaktu s predstaviteľmi ukrajinskej kultúry, literatúry. Tu sa zoznamuje s Mychajlom Telihom, budúcim manželom, s ktorým odchádza do Poľska, kde sa okamžite zapája do politického a kultúrneho života tunajšieho ukrajinského spoločenstva. Stretáva sa s významným ukrajinským básnikom a politickým dejateľom Olehom Oľžyčom (1907–1944), ktorého vplyv sa výrazne prejavil v jej básnickej tvorbe, a v ďalšej jej politickej činnosti.

Po napadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom spolu so spisovateľom Ulasom Samčukom (1905–1987) vracia sa na Ukrajinu, do Kyjeva, kde zakladá Spolok ukrajinských spisovateľov, rediguje časopis Litavry, spolupracuje s redakciou Ukrajinského slova. Odmietla spoluprácu s nemeckým gestapom, ktoré ju uväznilo a 22. februára zastrelilo v Babynom Jaru spolu s jej manželom a ďalšími spolubojovníkmi.

Charakteristickou črtou jej poézie je lyrickosť, vysoká básnická kultúra, sviežosť a bezprostrednosť básnických obrazov. „Vo všetkých dielach Oleny Telihy je odraz jej osobnosti – charakteru, temperamentu, intelektu, čo sa odrazilo v jej štýle. Jej básne sú autobiografické, ale nie v zmysle podania udalostí vlastného života, lež v hlbšom, psychologickom aspekte“, píše ukrajinský literárny vedec Mykola Iľnyckyj v antológii Básnici pražskej školy (Poety Prazkoji školy, Smoloskyp, Kyjiv 2009, s. 513). V tejto súvislosti sa musíme zastaviť pri pojme Pražská básnická škola. Pojem je dosť relatívny a patrí literárnemu vedcovi Volodymyrovi Deržavynovi. Aj stanovisko k tomuto pojmu nie je jednoznačné. Hoci nemala štatút, program, a predsa len existovala a prejavovala sa v spoločných tvorivých črtách jej predstaviteľov. Ide o ukrajinských básnikov medzivojnového obdobia, ktorých tvorba je spätá s Poděbradmi a Prahou – Jevhen Malanjuk, Jurij Darahan, Leonid Mosendz, Oleksa Stefanovyč, Jurij Klen, Natalja Livycka-Cholodna, Oksana Ljaturynska, Jurij Lypa, Oleh Oľžyč, Olena Teliha, Halja Mazurenko a iní.

Poézia O. Telihy ponúka okrem iného širokú škálu emotívnych zážitkov ženskej bezprostrednosti. Je to neustála zmena nálady a pocitov a tým sa vlastne líši od ostatných básnických rovesníkov. Česká literárna historička a prekladateľka Alena Morávková o poézii O. Telihy napísala: „Ve své emocionálně vypjaté poezii autorka spojovala motivy občanské a intimní lyriky. Linie občanské lyriky v její tvorbě postupně sílila.“ (Alena Morávková, Pražská ukrajinská poetika, Ukrajinská iniciativa v České republice, Praha 2001, s. 17).

Za života knižne nevyšli básnické diela O. Telihy. V roku 1946 bola vydaná zbierka Duša na stráži (Duša na storoži), o rok neskôr vychádza doplnený variant pod názvom Zástavy ducha (Prapory ducha). Báseň Súčasníkom (Sučasnykam) Olena Teliha začína slovami: „Netreba slov! Nech bude len čin!“ To nie je niečo naučené alebo prečítané – to je prežité.

 

Portrét

Spisovatel:

Zařazení článku:

beletrie zahraniční

Jazyk:

Země:

Témata článku: