Smutná správa prišla z Kyjeva. 29. januára 2023 prestalo biť srdce Dmytra Pavlyčka (1929–2023), ukrajinského básnika, prekladateľa, literárneho kritika, politického dejateľa a diplomata (v rokoch 1995–1998 bol veľvyslancom Ukrajiny na Slovensku). Je niekoľko dôvodov, aby sme si pripomenuli tvorbu Dmytra Pavlyčka – jedného z významných propagátorov slovenskej a českej literatúry v Ukrajine. Patril ku generácii ukrajinských spisovateľov, s ktorými je späté nové národno-kultúrne obrodenie Ukrajiny.

S Dmytrom Vasyľovyčom som sa stretával na Slovensku, ale neraz aj v Kyjeve. Jedno také stretnutie mi nadlho utkvelo v pamäti. Bolo to 18. februára 2003 v Kyjeve, vonku bolo nepríjemné počasie, lenže nám to nevadilo – pili sme voňavý čaj, rozprávali sa o živote, literatúre, umeleckom preklade. Zrazu D. Pavlyčko vstal a navrhol: „Poď, idem ti kúpiť knižky.“ Šli sme do kníhkupectva Siajvo. Odchádzal som odtiaľ s desiatkou zaujímavých vydaní.

Takýchto stretnutí bolo veľmi veľa. Pri jednom z nich si Dmytro Pavlyčko povzdychol, že toľko toho zo slovenskej literatúry preložil a nikto si na to ani len nespomenie. Tá výčitka či povzdych nepatrili mne, ale jednako mi bolo nepríjemne, lebo zostala, takpovediac, visieť vo vzduchu. V dnešnom uponáhľanom čase ťažko len tak niekoho prinútiš, aby neopomenul to či ono z bohatej tvorby spisovateľa. Nemusí to byť nevďak. V prípade prekladateľského úsilia Dmytra Pavlyčka o tom nemôže byť ani reči. Keď ten povzdych už príliš dlho visel nehybne nad nami, D. Pavlyčko s trpkým úsmevom dodal: „A toľko mám na Slovensku priateľov!“

Poetické snaženie D. Pavlyčka

Debutoval v roku 1953 básnickou zbierkou Láska a nenávisť. Z ďalších zbierok poézie treba spomenúť: Moja zem, Čierna niť, Pravda volá. Básnická zbierka Pravda volá (v ukrajinčine Pravda klyče, 1958) vychádza na samom začiatku chruščovovského odmäku. Ale nakoniec bol podľa inštrukcií straníckych cenzorov osemnásťtisícový náklad zbierky zničený. Dôležitou zbierkou v tvorbe D. Pavlyčka bola básnická zbierka Brúsené slová (v ukrajinčine Hranoslov, 1968), v ktorej spisovateľ utvrdzuje myšlienku nezničiteľnosti národnej kultúry. Básnické zbierky Sonety podolskej jesene (1973) a Tajomstvo tvojej tváre (1974,1979) boli významným zjavom v ukrajinskej literatúre druhej polovice 20. storočia.

Záujem o slovenskú literatúru

Zastavme sa pri jeho bohatom a rozmanitom prekladateľskom diele. Tu treba mať na zreteli nielen obrovské množstvo prekladov, ale aj jeho literárnovedné práce, ktoré sa týkajú umeleckého prekladu.

Čo bolo pri zrode jeho záujmu o Slovensko a slovenskú kultúru? V jednom rozhovore si zaspomínal na rok 1958, keď sa stretol so skupinou slovenských spisovateľov na východnom Slovensku a v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Možno práve po tomto stretnutí sa začal jeho vzťah k slovenskej kultúre.

Už v roku 1964 stál pri vzniku antológie slovenskej poézie, ktorá vyšla v Kyjeve. Do spomínanej antológie preložil básne V. Mihálika a V. Reisela. V rokoch 1971–1978 bol vedúcim redaktorom časopisu Vsesvit, ktorý sa orientoval a orientuje aj dosiaľ na propagáciu svetovej literatúry. Práve v tomto období sa na stránkach tohto populárneho časopisu čoraz častejšie objavovala slovenská a česká literatúra.

Zároveň treba spomenúť, že napríklad v kyjevskom vydavateľstve Dnipro v roku 1982 v edícii Perly svetovej lyriky vychádza v ukrajinskom preklade výber z diela Laca Novomeského pod názvom Otvorené okná (v ukrajinčine Vidčyneni vikna). Výber zostavil, obsiahly predslov napísal a množstvo básní L. Novomeského preložil Dmytro Pavlyčko.

Tvorbe klasika slovenskej literatúry P. O. Hviezdoslava sa D. Pavlyčko začal venovať cielene. V roku 1986 v užhorodskom vydavateľstve Karpaty a košickom Východoslovenskom vydavateľstve ako spoločný knižný projekt vychádzajú Krvavé sonety P.O. Hviezdoslava v preklade D. Pavlyčka (paralelné texty – slovenský a ukrajinský) s predslovom Romana Lubkivského, ktorý píše: „V Ukrajine sa o pretlmočenie Krvavých sonetov pokúšali Maksym Ryľskyj a Borys Ten (štyri sonety vyšli v antológii Slovenská poézia vydanej v roku 1964). Plným právom môžeme konštatovať, že iba vďaka Dmytrovi Pavlyčkovi máme v ukrajinčine plnohodnotný ekvivalent Hviezdoslavovho diela na vysokej umeleckej úrovni. Dodajme ešte, že Zväz slovenských spisovateľov poctil ukrajinského básnika za preklad a popularizáciu diel slovenskej literatúry na Ukrajine Cenou P. O. Hviezdoslava.“

V tejto súvislosti nemôžeme obísť ani originálne sonety D. Pavlyčka. O Pavlyčkovom sonetári sa básnik R. Lubkivskyj vyslovil, že je to slnečný svit v galaxii ukrajinskej literatúry. Ďalší jeho kolega a básnik Ivan Drač tvrdil že D. Pavlyčka k sonetu viedol organický sklon k sebadisciplíne, úsilie dostať sa do systému obmedzení, aby potom ten istý systém nahromadil v ňom ohnivú sopečnú silu.

Vyvrcholením záujmu o slovenskú literatúru je jeho Antológia slovenskej poézie 20. storočia, ktorá vyšla v kyjevskom vydavateľstve Osnovy v roku 1997. Do antológie sa dostali diela štrnástich slovenských autorov 20. storočia (P. O. Hviezdoslav, Ivan Krasko, Ján Smrek, Ladislav Novomeský, Pavol Horov, Vladimír Reisel, Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, Milan Rúfus, Jozef Mihálkovič, Ján Buzássy, Ľubomír Feldek, Štefan Stražay, Ján Zambor). Dmytro Pavlyčko, ktorý bol autorom prekladu, predslovu a komentárov, usiloval sa poskytnúť ukrajinskému čitateľovi komplexnejší, celistvejší obraz o slovenskej poézii. V predslove prekladateľ pripomína, že antológia má pre ukrajinského čitateľa okrem estetického aj istý historicko-poznávací význam.

A čo slovenský čitateľ? Nakoľko ten pozná tvorbu Dmytra Pavlyčka? Jeho básne prekladali na Slovensku Ľubomír Feldek, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Juraj Andričík a ďalší. V roku 1981 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vychádza výber z poézie D. Pavlyčka pod názvom Tajomstvo tvojej tváre v preklade Jana Zambora. V závere tohto vydania je rozhovor s D. Pavlyčkom. Je tu niekoľko momentov, pri ktorých sa treba zastaviť. Máme na mysli vzťah D. Pavlyčka k básnickej tradícii. V spomínanom rozhovore D. Pavlyčko sa dotkol aj tejto otázky: „Pokladám sa za básnika, ktorý vyrástol vo Frankovom (klasik ukrajinskej literatúry [1856–1916] – pozn. IJ) svete. Neriskujem a nenazvem sa jeho žiakom, pretože by to bolo z mojej strany veľká opovážlivosť. Franko je geniálny človek, titan práce… Ale aj k iným autorom mám taký vzťah. Patrí k nim, prirodzene, aj Bohdan Ihor Antonyč.“

Tieto paralely si všimol aj prekladateľ Ján Zambor a vo svojich Prekladateľských margináliách napísal: „Pri čítaní Pavlyčkovej poézie som pociťoval autorovu spriaznenosť s dvoma najvýraznejšími básnikmi, ktorí vyšli zo západnej Ukrajiny – s Ivanom Frankom a Bohdanom Ihorom Antonyčom. S prvým z nich ho spája najmä sociálny rozmer, zmysel pre iróniu a sarkazmus, pamfletickosť a invektívnosť časti básnickej tvorby. S Antonyčom ho zbližujú motivické príbuznosti (napríklad motívy očarenia a čarovania, motív mŕtvych áut a iné), fantazijnosť, imaginatívnosť a blízkosť k surrealistickej vízii v niektorých básniach. Mohol by som menovať aj iných básnikov, s ktorými sa Pavlyčko tvorivo konfrontuje, ale vo svojej zrelej tvorbe sa nám prihovára hlasom, ktorý si nemožno zmýliť s inými.“

Česká poézia v zornom uhle D. Pavlyčka

S prekladmi českej poézie, ktorých autorom je D. Pavlyčko, sa môžeme stretnúť v antológii Česká poézia, ktorá vyšla v Kyjeve v roku 1964, ale aj v antológii Jarní Vltava (Vesnjana Vltava), ktorá vyšla v roku 1982 v kyjevskom vydavateľstve Moloď. O štyri roky neskôr v kyjevskom vydavateľstve Dnipro, ktoré sa špecializovalo na preklady svetovej literatúry, vychádza výber poézie Jiřího Wolkera. Na preklade sa výrazne podieľal aj D. Pavlyčko. Český čitateľ sa s poéziou D. Pavlyčka mohol zoznámiť napríklad aj prostredníctvom vydania Tvar větru (Deset současných ukrajinských básníků), ktoré vyšlo vo vydavateľstve Československý spisovatel (Praha, 1975). Básne D. Pavlyčka preložil Jaroslav Kabíček.

Dmytro Pavlyčko zomrel uprostred boja ukrajinského národa proti ruským okupantom. Nedočkal sa víťazstva, ale celý sa odovzdával tomu, aby ukrajinský národ vyšiel víťazne z tejto vojny. Pochovali ho v rodnej dedine (Stopčativ, Ivanofrankivská oblasť) 1. februára 2023. To miesto D. Pavlyčko nazýval svojím duchovným prameňom.