Dan Duță sa mnohým vryl do pamäte hlavne ako riaditeľ Rumunského kultúrneho inštitútu v Prahe, kde uvádzal (a sám inicioval) množstvo kultúrnych podujatí. Svoje nadšenie pre umenie dnes ďalej šíri hlavne prostredníctvom rôznych básnických happeningov a vydávaním básnických zbierok. Doteraz mu vyšli dve: Krajiny, Lety a Diktáty (Praha 2014) a Plechové citáty, mindráky a lidská práva (Praha 2015, obe Nakladatelství Petr Štengl). Ten, kto zažil Dana Duţu „v akcii“, vie, že ide o nezameniteľnú postavu muža sršiaceho vtipom, iskrivým umom, nonšalanciou a schopnosťou improvizovať – a takým zostáva aj ako básnik. Napokon, moderná subjektívna poézia, akú píše aj Dan Duță, sa len ťažko dá oddeliť od svojho tvorcu, hranica medzi dielom a umelcom je neistá. Duță je vo svojich básňach navyše k sebe i k svetu kruto úprimný a odhadzuje aj posledné zvyšky diplomacie, čo miestami berie dych – aj tým, čo si mysleli, že ho poznajú.

Aké podoby má táto nehraná úprimnosť v jeho poézii, resp. v celom jeho básnickom diele, ku ktorému sa vzťahujú naše úvahy? V prvom rade básnik pred svetom odkrýva sám seba, so všetkými svojimi problémami, komplexmi a fantazmami. Začleňuje ich do básní, „robí“ z nich poéziu a dostáva tak príležitosť pozrieť sa na ne inak, porozumieť im a zbaviť sa ich; koniec koncov ich necháva napospas svetu. Umenie sa tu stáva terapiou, ale našťastie pre nás čitateľov, vôbec nie ubíjajúcou. V samotných básňach je často toľko humoru a ironického odstupu, až nás skôr zaskočí, s akou ľahkosťou sa básnik spovedá zo svojej permanentnej krízy. V pointe básne Citát iterativní z druhej zbierky napr. čítame:

A kdo posílá do prdele samotné básníky?
Nikdo.
Ti jsou totiž pořád v prdeli.

Ďalej je tu úprimnosť k svetu: rovnako ako k sebe je nekompromisný aj k okoliu. Obnažuje hlavne tie stránky sveta, nad ktorými väčšinová spoločnosť zatvára oči: bezdomovectvo, alkoholizmus, prostitúcia, drogy. Nie div, že jednou z jeho obľúbených „krajín“ je z tohto ohľadu povestné Hlavní nádraží v Prahe. Je v tom jednak kus autentickej empatie s ľuďmi z okraja spoločnosti, ale zároveň tam cítime literárnu nadväznosť na stále aktuálnu poéziu beatnikov. A Duţu zaujíma ešte ďalší mikrokozmos: na prvý pohľad celkom fádny, nezaujímavý každodenný život. Básnik dokáže komentovať absurdnosť bežnej reality a jej skryté, často neuvedomené stránky.

Čo však v jeho básňach dominuje a zjednocuje ich, to sú prvky dadaizmu a absurdity. Z básní cítiť, že ich má tak povediac v krvi. V tomto nezaprie svoje rumunské korene, veď to boli práve jeho krajania Tristan Tzara a Eugène Ionesco, ktorí dokázali v umení presadiť a presláviť tieto trendy. Nadväznosť na ne sa v Duţových básňach prejavuje aj v hravosti, ľahkosti a humore, s ktorými dokáže uchopiť a priori vážne či prinajmenšom trápne stavy a situácie. Navyše rád porušuje konvencie, spontánne obrazy zo života často dotvára akousi simultánnou realitou. Skrátka, spája zdanlivo nesúrodé obrazy ako napr. v básni Příjemný odlet z prvej zbierky, kde sa tanec mladej tanečnice v modrom prelína s letuškinou inštruktážou v lietadle.

Duță si tiež dáva záležať na rytme svojich básní, využíva repetitívnosť aj refrén. Rád sa hrá so slovíčkami a ich významami, využíva priamu reč, citáty, vulgarizmy, koláže (napr. výstrižky z novín), citoslovcia, čo zaváňa dadaizmom. Tak napríklad báseň Diktát č. 21: Ťuk ťuk z prvej zbierky:

Ťuk ťuk
Diktát: Ťuk ťuk,
Název: Ťuk ťuk
První kapitola: Ťuk ťuk
Uvozovky: Ťuk ťuk
Další uvozovky: Obsazeno

Refrénom je tu citoslovce „ťuk ťuk“, ktorého funkcia sa postupne mení – najskôr evokuje ťukanie do stroja a potom získava celkom iný význam: ťukanie na dvere. Napokon, takmer všetky Duţove básne stoja na silnej pointe, posledný verš je často výrazným vyvrcholením básne a ukazuje ju v novom svetle.

Duţova poézia je silne subjektívna, podávaná takmer výlučne v prvej osobe; zobrazuje hlavne život a pocity jednotlivca. Robí to bez zbytočného moralizovania, vecne, až ironicky a s absenciou „hlbokomyseľnej“ metafyziky. Jeho štýl je v súlade s obrazom sveta prestúpeného všadeprítomnou profanáciou, kde aj láska je zbavená akýchkoľvek ilúzií a kde citáty, pôvodne vznešené slová, znejú plechovo. Tak ako spomínaní Ionesco a Tzara na začiatku dvadsiateho storočia svojim umením revoltovali proti svetu, rovnako básnik Dan Duță na začiatku nového tisícročia chce svojou poéziou revoltovať. Moderný svet je podľa neho svetom foriem, všadeprítomných automatizmov, z ktorých sa vytratil obsah. Básnická fantázia tento upadajúci svet stereotypov zachraňuje, lebo do zavedených schém (dotazníkov, cenníkov, modlitieb, automatických e-mailových odpovedí) vkladá nové významy, prípadne ich umiestňuje do nového kontextu, čím im dáva druhý život. V Duţovom podaní tak vzniká postmoderná koláž demaskovaného sveta, ktorému básnik navracia autenticitu.

Tak ako odvážne vystavuje svoje vnútro a demaskuje svet, s podobnou vervou sa pustil do písania básní po česky. České literárne prostredie ho prijalo a on sa zjavne cíti dobre v koži českého básnika. V každom prípade, k samotnej češtine sa správa hravo, až frivolne a vidno, že ho tento jazyk baví, rovnako ako pražské prostredie, ktoré rámcuje väčšinu jeho básní.

Duță je neúnavný pozorovateľ seba i sveta. Je realistický rojko, cholerický flegmatik, básnik paradoxov, básnik – klaun. Humor, ktorý vládne v jeho poézii, je niekedy smiechom cez slzy, inokedy smiechom popod fúzy. Vnímavý čitateľ tejto poézie v nej nájde okrem netušených obrazov a básnických hier aj „nebásnické“ pravdy, neiluzívne svedectvo o dobe. Duță prekvapuje a šokuje, aby narušil naše stereotypné predstavy. A tomu všetkému vládne predovšetkým gesto absolútnej slobody umeleckej tvorby, také markantné v Duţovom diele.