Pilot píše na oblohu latinské slová. Sú to prvé verše z biblie, kniha Genesis. „Na počiatku stvoril boh nebo i zem...“ Pilot-básnik sa volá Carlos Wieder a onedlho sa stane miláčikom Pinochetovho Čile. Nikto však netuší, že svojimi leteckými exhibíciami vzýva tiene mŕtvych žien... Píše sa rok 1971 a vo fiktívnom čilskom meste Concepción medzi sebou súperia dva konkurenčné básnické ateliéry. Obidva navštevuje aj rozprávač príbehu Arturo B. a jeho priateľ Bibiano O’Ryan. No je tu ešte ktosi tretí. Tajuplný Alberto Ruíz-Tagle, uhladený, mlčanlivý básnický „samouk“ v elegantnom oblečení, ktorého „nikto naozaj nepoznal“ (s. 16). Kto je tento muž a prečo jeho prítomnosť pôsobí ako nezrušiteľné kúzlo?

Carlos Wieder alias Alberto Ruíz-Tagle – alias Juan Sauer, Jules Defoe, R. P. English... na vrchole slávy usporiada výstavu fotografií, na ktorú nikto z pozvaných nezabudne. Fotky vyvolajú vo všetkých mimoriadne silný, až hrozivý dojem; zobrazujú „prázdne peklo“, „zjavenie šialenstva“ (s. 75). Ešte v ten večer je zatknutý, účastníci happeningu majú na všetko zabudnúť. Ale Wieder zmizne. Od tej osudnej noci sú správy o ňom nejasné a protirečivé. Objavujú sa iba „literárne“ stopy v rôznych obskúrnych fašistických časopisoch. Strieda pseudonymy; skutočnosť a fikcia sa nerozlíšiteľne miešajú. Avšak Wiederova legenda žije ďalej, v istých kruhoch je oslavovaný ako mýtická postava. A má nasledovníkov! Napr. sektu tzv. barbarských spisovateľov, „odhodlaných spáliť svet“ (s. 111), ktorí pripravujú príchod novej literatúry. Nadšenci a fanúšikovia Wiedera bez úspechu hľadajú po celom svete. Avšak píše sa o ňom aj v súvislosti s nezvestnými, zmiznutými a pravdepodobne mučenými študentami...

Jedným z tých, čo pátrajú po geniálnom básnikovi či geniálnom vrahovi je aj súkromný detektív Abel Romero, ktorého si najal neznámy zámožný krajan. „Aby vypátral básnika, potreboval pomoc iného básnika“ (s. 96), preto požiada o pomoc práve rozprávača príbehu Alberta B. A tak sa začína dobrodružné literárne pátranie po stopách nevypočitateľného prízraku, po tajných odkazoch roztrúsených na tých najneočakávanejších miestach.

Príroda, vesmír, ďaleké hviezdy...
Bolaño znovu píše príbeh Carlosa Wiedera známeho už ako Ramiréz Hoffman resp. Emilio Stevens z poslednej, najdlhšej kapitoly jeho Nacistickej literatúry v Amerike. Vzdialená hviezda (pôv. 1996) je vlastne rozpracovaním tejto kapitoly, avšak zároveň jej „kontrapunktom a antivyvrcholením“, ako píše sám autor v Predhovore. (Postava Bibiana O’Ryana je autorom fiktívneho románu Nové ráno kúzelníkov, ktorý odkazuje nielen na slávny spis L. Pauwelsa a J. Bergiera z roku 1960 pojednávajúci o vplyve ezotérnych náuk a alchýmie na nacistickú ideológiu, ale aj na Bolañov vlastný románový „lexikón“ či antológiu. Posledná kapitola je aj u Bibiana venovaná práve Wiederovi.)

Je zrejmé, že kniha, ktorá sa pokúša pokryť všetky prejavy nacizmu na novom kontinente, kladie čitateľovi implicitne otázku: A čo je teda jeho prejavom v literatúre a umení? Príznačné je v tomto zmysle prekvapivo široké sociálne spektrum skupín, venujúcich sa vo Vzdialenej hviezde takzvanej fašistickej poézii: okrem očakávateľných subkultúr ako skinheadi či hooligans medzi nimi nájdeme aj scifistov, okultistov, satanistov... Sú to ale skutočne prejavy jediného koreňa (zla)? Táto predstava, či už pravdivá alebo nie, je mimoriadne príťažlivá. A práve v tom azda spočíva literárny účinok Bolañovho textu. Evokuje myšlienku, že určitá ideológia môže byť podzemnou sieťou sémantických a kultúrnych asociácií spätá so zdanlivo vzdialenými, nepríbuznými svetonázormi či životnými štýlmi, že kdesi v pozadí sa ukrýva akési tajomné spojivo, spoločný predok, neznáma tajná sekta... Toto myslenie dnes už vieme pomenovať: volá sa konšpiračná paranoja. Avšak Bolaño využíva jej noetické jadro cielene a uvedomelo: ako premyslenú literárnu techniku. Čo je teda oným domnelým pradávnym pradivom? Rasizmus a antisemitizmus? Alebo niečo úplne iné, neznáme, pochádzajúce z inej planéty?

Práve to je totiž akýsi základný dojem, ktorý román v čitateľovi navodzuje. Úvodný citát pripísaný Williamovi Faulknerovi poskytuje kľúč k jeho názvu. Pretože iba hviezda, ktorá je od nás, bežných smrteľníkov, príliš ďaleko, „padne nebadane“. Referencie na vesmír, prírodu a ich „vzdialenosť“ sa v knihe objavujú hneď niekoľkokrát. Pre Wiedera nie je literatúra „splavná rieka“, ale „hurikán, pozorovaný z nekonečnej diaľky vesmíru“ (s. 111); „očami akoby oddelenými od tela, akoby sa díval z inej planéty“ (s. 72); jeho hlas „znel ako dážď a vietor“ (s. 87). Inde sa zasa díva na svet „akoby z vrcholu sopky“ (s. 91), odkiaľ ľudia pripomínajú „úbohé červy“ (tamže). Napokon aj Wiederovo písanie na oblohu je možno snahou prekročiť hranice planéty. (V interpretácii jednej z postáv je Zem väzenskou kolóniou.) Každopádne, zjav Carlosa Wiedera má nepochybne tento kozmický rozmer; a jeho vzdialená odťažitosť a nedosiahnuteľnosť pripomína ľahostajný chlad vesmíru, je stelesnením neľudskej prírody, ktorá aktívne zasahuje do dejín (pozri s. 91).

... a prázdny stred
Koncept nevysvetliteľného „absolútneho zla“ pochádzajúceho akoby z neznámeho vesmíru funguje podobne ako zločiny vo fiktívnej Santa Terese v románe 2666. Tzn. najmä čisto „literárne“, ako umelecký prostriedok či postup, konkrétne figúra tzv. prázdneho stredu. Tak ako nikdy neobjasnené záhadné vraždy, ktoré nechávajú príbeh jatrivo otvorený a pritom fatálne pútajú našu čitateľskú pozornosť, aj nedefinovateľnosť Zla vo Vzdialenej hviezde je hádankou, tajomstvom, čiernou skrinkou, ktorá však pôsobí až hypnoticky na našu naratívnu zvedavosť! Negativita (ne-objasnenosť, ne-definovateľnosť) nie je nedostatkom, absenciou pointy či literárne zaujímavého uzavretia, ale naopak „návnadou“ na udici, sugestívnym magnetom. A podobne ako v 2666 je jediným spojivom medzi temnými udalosťami, akýmsi uzlom a „skrytým stredom“ (akokoľvek prázdnym) ono mesto v mexickom štáte Sonora (jeho predobrazom je skutočné Ciudad de Juarez), kde sa stratila stopa geniálneho spisovateľa, aj vo Vzdialenej hviezde dostaneme iba zdanlivo provizórny oslí mostík v podobe mnohoznačného náznaku, že isté postavy čítali tú istú knihu... Je to vôbec dôležité? A je dôležité, o akú knihu ide? Umelo vytvorená súvislosť sa nijako nemaskuje, ba naopak, až ostentatívne sa vydáva čitateľovi ako hra (a to s otvorenými kartami), predsa sa však nedokážeme zbaviť pocitu, že čosi skryté, akási číhajúca šelma, nás z textu pozoruje...

Súvisia nejako vraždy s prítomnosťou Benna von Arcimboldiho alias Hansa Richtera v Santa Terese (2666)? Hoci z jeho fiktívnych románov spoznáme iba názvy, sú to dokonale nepriehľadné čierne skrinky, predsa sa už nikdy nezbavíme hrozivého dojmu, že v nich musí byť ukryté niečo... absolútne! A tak ako kritici, ktorí po Arcimboldim márne pátrajú (motív „literárneho pátrania“ figuruje výrazne aj vo Vzdialenej hviezde), aj my sme odsúdení na vedomie, že sme sa mohli iba asymptoticky priblížiť k tomuto Významu; že hoci sme možno boli celkom blízko, už sa to nikdy nedozvieme. Oná poznámka o Wiederovi, že „v skutočnosti bol vždy neprítomný“ (s. 86), sa teda netýka iba množstva jeho identít a pseudonymov, ktoré používa ako masku, ale fundamentálneho faktu, že zostáva nevysvetliteľnou záhadou. Tak ako zlo – absolútne, samoúčelné zlo, ktoré predstavuje.

Poetika neprítomnosti, chýbania, skrytosti – to je ono pôsobenie skrze to, čo sa iba očakáva, tuší či prízrakovo zjavuje, ale nikdy nie je plne prítomné na scéne. Keď rozprávač dostane od detektíva Romera pornofilmy, aby v nich identifikoval Wiedera (či stopy po jeho umeleckom prejave), napriek tomu, že ho nikde v obraze nevidí, Wiederova prítomnosť v jeho byte silnie, akoby ju filmy privolali. Ide vari o reálny snuff? Takmer celý filmový štáb našli mŕtvy; okrem istého R. P. Englisha, ktorý stál za kamerou a – zmizol... A keď na inom mieste Bibiano O’Ryan opisuje Wiederov byt ako „nahý“ a „pripravený“, vyjadrí takisto zároveň dojem, že v ňom niečo akoby chýbalo. Pripomína mu to zakryté satanské obrazy vo filme Rosemary má dieťatko. To, čo tu chýba, je paradoxne niečo „nepomenovateľné, no prítomné, hmatateľné“ (s. 12). V byte akoby bola ešte iná osoba, a ak knihu čítame druhýkrát, pri tejto zmienke nás nevyhnutne zamrazí.

Literatúra – Dvojník – Zlo
Tento Bolañov štýl, nazvime ho „teasingový“, pripomína tantrický sex či horor, v ktorom sa ustavične odďaľuje moment definitívneho zjavenia monštra a divákovi je umožnené iba tušiť jeho tieň. Pretože konečné odhalenie znamená aj koniec napätia: rozum dostal odpovede, racionalite bolo učinené zadosť, znepokojivé javy sa objasnia. Vzdialená hviezda je naopak román sám osebe síce dostatočne pútavý, číta sa ľahko ako exotické, trochu výstredné dobrodružstvo, no na jeho konci onen vytúžený pocit úľavy, že všetko sa uspokojivo vysvetlilo a uzavrelo, chýba. Pretrváva naopak neistota, otázky a pochybnosti o správnych (funkčných) interpretáciách knihy, pocit jej neredukovateľnej enigmatickosti.

Bibiano kapitolu o Wiederovi vo svojej fiktívnej knihe Nové ráno kúzelníkov nazve „Skúmanie limitov“. Píše o ňom, „akoby prerozprával hororový film“ (s. 90), čím vyvoláva dojem (citujúc jeden Borgesov komentár), že ide o pravé „peklo v literatúre“ (tamže). Záhadnosť, temná iracionalita je vždy spätá s desom, hororom, tušením diabolského zla. Pokiaľ však zostane uzavretá vo fikcii ako vo vykryštalizovanom obraze, máme nádej, že sa takto môžeme pozerať do očí Gorgony – pomocou ich zrkadlenia na štíte poézie, ktorá je jej pravým dvojníkom. A Zlo nie je nič iné ako náš Dvojník, ako naznačuje mnohovrstevná hra s týmto motívom v Bolañovom texte. Triáda Literatúra – Dvojník – Zlo tvorí jeho stredovú os.

Na záver už len jeden príznačne, ba až prízrakovo aktualizačný moment: hnutie barbarskej poézie presadzuje, aby literatúru písali neliteráti rovnako ako politiku majú robiť nepolitici. Bolaño už v roku 1996 prorocky predvídal dnes populárne heslo rôznych protisystémových strán. Keď však aj čítať budú nakoniec „nečitatelia“, samotnú literatúru to „istým spôsobom zničí“ (s. 110). A ľahko si predstavíme, čo sa stane s politikou, ak budú voliť „nevoliči“.