Tvorba ukrajinských básnikov medzivojnového obdobia, ktorí sa sústreďovali v Prahe, ešte aj dnes vyvoláva ohromný záujem milovníkov poézie a literárnych vedcov. Patrili tu: Jurij Darahan, Jevhen Malaňuk, Leonid Mosendz, Oleh Oľžyč, Jurij Klen, Oleksa Stefanovyč, Olena Teliha, Oksana Ljarutynska, Halja Mazurenko, Andrij Harasevyč, Bohdan Bednarskyj, Ivan Irljavskyj a Ivan Kolos. Prečo ich zaraďujeme do tzv. „pražskej básnickej školy“? Boli si názorovo, tematicky a štýlovo blízki.

Ako tvrdí Mykola Iľnyckyj, Jurija Darahana (1894–1926) nazývajú prvým predstaviteľom „pražskej školy“ ukrajinskej poézie: „Hoci aj zomrel, keď ešte takáto škola nejestvovala, v jeho dielach sa nachádzajú motívy, ktoré neskôr rozpracovávali predstavitelia tohto zoskupenia.“ (Poety prazkoji školy. Smoloskyp, Kyjiv, 2009, s. 121) Zbierka Tulec (Sahajdak, 1925), ako tvrdí kritika, stala sa predchodkyňou umeleckej platformy budúcej „pražskej školy“. Darahan bol zároveň jeden z prvých ukrajinských básnikov v emigrácii, ktorý sa upriamil na zabudnutú starokyjevskú históriu.

Narodil sa v rodine Ukrajinca a Gruzínky. Postupne čoraz väčšmi ho to ťahá k Ukrajine, jej jazyku a bohatej histórii. V liste Mykytovi Šapovalovi (1882–1932), ukrajinskému politickému dejateľovi, publicistovi, básnikovi, J. Darahan píše: „Srdcom som sa postupne ukrajinizoval. Najviac mi pomáhali naše piesne a naše dejiny, ktoré ťa niekedy napĺňajú šialenou hrdosťou a niekedy ťa zasa neľútostne bičujú hanbou... Vždy zostanem Ukrajincom. Či už uväzneným, zastreleným, či omilosteným, ale vždy Ukrajincom“ („Ja zavždy zostajus... ukrajincem: Lysty Jurija Darahana do Mykyty Šapovala“. Žyva voda, č. 4/56, 1996). Tieto svoje slová podporil aj vo svojej poézii.

Život Jurija Darahana je spätý s Českom a tým aj s českou literatúrou. Svedčí o tom aj jeho preklad diela K. H. Máchu Máj. Je to vlastne prvý preklad tohto diela do ukrajinského jazyka. Preklad vyšiel na sklonku života J. Darahana. Ukrajinský bohemista Ihor Meľnyčenko poznamenáva, že prekladať Máchu je nesmierne zložité kvôli mnohovrstevnosti jeho romantického textu a zvláštnemu spôsobu básnickej montáže. Lenže Darahan túto úlohu zvládol a pritom sa spoliehal na intuíciu a básnický cit. „Básnici mali totiž spoločný svetonázorový základ...“, píše Meľnyčenko v štúdii Jurij Darahan a Karel Hynek Mácha. Vyhnanství fyzické a duševní v kontextu jednoho zapomenutého překladu. (In: Máchovské rezonance: IV. kongres světové literárněvědné bohemistiky. Praha, 2010).

Druhým básnikom, ktorý sa ocitol v tomto zaujímavom vydaní, je Oleksa Stefanovyč (1899–1970). Čo spája týchto dvoch básnikov? Česká ukrajinistka Alena Morávková v predslove k prekladom básní tohto spisovateľa vo vydaní Hlasy dvou básníků píše: „Podobně jako i u dalších básníků „pražské školy“, i u něj je patrná snaha opětovně interpretovat známé historické události, osobnosti či celá údobí. Jeho básnické vize jsou „osídlený“ postavami z ukrajinské minulosti. Stejně jako u J. Darahana, i zde nalezneme ozvuky období Kyjevské Rusi (báseň Plač Jaroslavny), doby kozácké historie či divokých nájezdníků…“ (s. 70–71)

Oleksa Stefanovyč, ukrajinský básnik a literárny kritik, sa narodil na Volyni. Začiatkom 20. rokov emigroval do Československa. V rokoch 1922–1928 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1930 obhájil doktorát z filozofie. Keď sa k Prahe blížili sovietske vojska, v roku 1944 emigruje do Nemecka. Od roku 1949 až do smrti žil v meste Buffalo v USA.

Svoje prvé básne uverejňoval v pražských a ľvovských periodikách. Ukrajinista Mikuláš Nevrlý, ktorý sa s ním spoznal v Prahe, spomína si na neho ako na človeka veľmi skromného, tichého a zahĺbeného do seba. Nikdy sa však nesťažoval, dokázal tlmiť svoje emócie a skrývať ich pred inými (Mykola Nevrlyj: Mynule j sučasne. Zbirnyk slovjanoznavčych prac. Kyjiv, 2009, s. 508).

Už jeho prvé básne, ktoré sa objavili v periodických vydaniach, boli zrelé, umelecky dotiahnuté a svedčili o naozajstnom talente. Boli to básne neskorého ukrajinského symbolizmu.

Jednou z charakteristických čŕt štýlu O. Stefanovyča je jeho básnický jazyk, ktorý sa zakladal na používaní archaizmov a neologizmov. V rannom období jeho tvorby prevládajú romanticko-symbolické prvky. Niektorí literárni vedci v charaktere tohto básnika nachádzajú niečo, čo bolo typické pre ukrajinského filozofa Hryhorija Skovorodu (1722–1794). A to najmä tým, že si zachoval svoju vnútornú slobodu.

Za svojho života vydal zbierky básní – Poézie (Poeziji, 1927), Stephanos I (1938). V roku 1975 v Toronte vyšla kniha zobraných diel Stefanovyča, ktorú zostavil Bohdan Bojčuk, ktorý o básnikovi povedal, že mal jemný cit pre poéziu, hneď rozoznal, kde je to naozajstné v poézii, a kde falošné. Pre každú tému hľadal a nachádzal zodpovedajúcu formu, rytmiku, rým a básnické obrazy. Ukrajinistka Morávková v publikácii Pražská ukrajinská poetika (Praha, 2001, s. 13–14) takto charakterizuje poéziu O. Stefanovyča: „Ve Stefanovyčově poezii rozlišujeme několik motivických okruhů. První zastupuje přírodní lyrika, která vychází z ukrajinského symbolizmu (vliv O. Olese), další okruh tvoří historické náměty. Básník líčí tragické momenty v dějinách Ukrajiny, např. zánik Kyjevské Rusi (poema Z davňoho, kde transformuje poetiku Slova o pluku Igorově). Vymezuje postavení Ukrajiny, která tíhne k Evropě a současně vytváří jakousi protiasijskou hráz (poema Chrest). Historické motivy jsou využity i v básni Plač Jaroslavny, Dorošenko (věnováno J. Malanjukovi), Portrét, Orda ide, Bohdana stričajuť, cyklus Iz tatar. Podobně jako v dílech jiných členů ‚pražské básnické školy‘ můžeme ve Stefanyčově tvorbě vysledovat antické motivy (Satyr i Nimfa, Apolon i Dafna, Zolotyj došč, Drakon i Prozerpina), které navazují na poetiku neoklasiků. Svému rodnému kraji věnoval básník cyklus Volyňské sonety: nahlíží v něm do minulosti, kdy se v jeho kraji svářely pohanský a křesťanský mýtus. Nová vlast – Čechy – vystupují např. v básni Iz Poděbrad do Prahy i nazad, 1929. Důležitou složkou Stefanovyčovy tvorby jsou náboženské verše, které mají nejrůznější formu (např. koledy, lidové ukolébavky apod.). Často v nich zaznívá motiv apokalypsy.“

Treba privítať tento vydavateľský čin, ktorý otvára českému čitateľovi možnosť zoznámiť sa s tvorbou ukrajinských básnikov, ktorých osud zavial do Česka. Čo sa týka ponúknutých prekladov básní J. Darahana, čitateľ má možnosť urobiť di ucelený pohľad o tvorbe básnika. U O. Stefanovyča by sa však žiadal obsiahlejší výber prekladov, povedzme, básní s náboženskou tematikou. Pripomenieme, že napríklad v Ukrajine sú veľmi obľúbené. Ďalšie básnické hlasy „pražskej školy“ čakajú na takúto príležitosť. Vydanie je inšpiratívne aj pre literárnych vedcov. Je tu priestor pre preskúmanie okolností, súvislostí pôsobenia ukrajinských spisovateľov na území Českej republiky.