Aj keď pojem literárny proces je vlastne relatívnym označením literárno-historického pohybu a taktiež súhrnom faktov umeleckého života, musíme mať na pamäti, že v literatúre dochádza k istej nadväznosti. Je tu snaha odraziť sa od toho, čo už bolo tvorivo realizované. Z takého pohľadu sa treba dívať aj na tvorbu ukrajinského spisovateľa Osypa Makoveja (1867–1925), ktorého 145. výročie od dňa narodenia si pripomenula ukrajinská kultúrna verejnosť.

Do literatúry vstúpil na konci 19. a začiatkom 20. storočia. Známy je nielen ako spisovateľ, ale aj ako publicista, prekladateľ, redaktor a pedagóg. Bol to údel mnohých ukrajinských spisovateľov tohto obdobia, že boli nútení venovať sa mnohým ďalším oblastiam spoločensko-kultúrneho života. Pri jeho literárnych začiatkoch dôležitú úlohu zohráva stretnutie so spisovateľom Ivanom Frankom (1856–1916) v roku 1885. Franko ho už poznal ako prekladateľa poézie nemeckých autorov, ale aj z pôvodných diel, ktoré Makovej publikoval v časopise Zorja. Tvorivé kontakty s M. Pavlykom, O. Konyským, V. Stefanykom, L. Ukrajinkou, M. Kocjubynským, M. Lysenkom, P. Hrabovským nemohli nezanechať stopu v jeho ďalšej literárnej tvorbe.

Ľúbostnú lyriku a básne so sociálnou problematikou prezentuje v prvej básnickej zbierke Poézie (Poeziji, 1895). Básnicky hodnotnejšou je jeho zbierka Cesta do Kyjeva (Podorož do Kyjeva, 1897). Literárny talent Osypa Makoveja sa oveľa výraznejšie prejavil v umeleckej próze. V rannom období sa sústreďuje na zobrazenie života západoukrajinskej dediny. Osobitnú a zaujímavú skupinu tvoria poviedky zo života obyvateľov haličských mestečiek a západoukrajinskej inteligencie. Zväčša sú to poviedky s humoristickým až satirickým podtextom. Ďalšiu skupinu tvoria protivojnové diela, ktoré vyšli v zbierke Krvavé pole (Krovave pole, 1921). Hranice medzi jednotlivými tematickými skupinami poviedok sa prelínajú. Ale najpôsobivejšie sú tie poviedky, v ktorých autor spája komické s tragickým. Svedčí o tom zbierka poviedok Prižmúreným okom (Prymruženym okom, 1923). Z prózy si pozornosť zaslúži aj jeho historická novela Jarošenko (1905), v ktorej zobrazuje boj medzi Turkmi, Poliakmi a kozákmi v roku 1621. Ako prekladateľ napríklad z poľštiny prekladal z tvorby A. Mickiewicza, H. Sienkiewicza, S. Žeromského; z francúzštiny diela E. Zolu, G. de Maupassanta; z americkej literatúry diela M. Twaina, Jerome Klapku Jerome a ďalších.

Prvú zmienku o Osypovi Makovejovi v českých periodikách nájdeme v časopise Slovanský přehled (1, 1899). Ide o článok A. Černého Rusínsky spisovatel O. Makovej. Je to vlastne správa o polemike voči veľkoruským snahám v Haliči. Prvé literárne diela Makoveja sa objavujú v českých novinách a časopisoch v roku 1912 (Nešťastná příhoda, přel. K. Handzel – Ostravský deník, 12, 31.7.1912, č.172, s. 1–2). Neskôr v rokoch 1918–1919 (Samota, přel. K. Handzel – Český svět, 15, 1918/1919, č.45, s.9–11). V antológii ukrajinskej poézie Vítězit a žít (1951, s.132–133) bola uverejnená báseň Makoveja Kamenná epocha (Kamjanna epocha, 1900) v preklade J. Turečka-Jizerského. Ten istý preklad tejto básne sa objavuje aj v zborníku Ukrajina zpívá a vypráví (1957). V roku 1957 desiate číslo Slavanského přehledu prináša článok Josefa Kryla: 90 let od narození Osypa Makoveje.

Na Slovensku si tvorbu Makoveja všimol František Votruba (1880–1953), ktorý v Slovenskom týždenníku (č. 38, 1916) uverejnil preklad poviedky Podivná príhoda. Ten istý autor, ale pod pseudonymom Pavel Križiak v článku Ruský jazyk a hnutie ukrajinské v časopise Prúdy (III, 1912, s. 257–265) spomína Makoveja v takejto súvislosti: „Mladšia liliteratúra opiera sa o základy, ktoré on (Ivan Franko – pozn. IJ) položil. V poézii a novele L. Ukrajinka, B. Lepký, Vas. Stefanyk, O. Kobyľanská, Boris Hrinčenko, Nat. Kobrynská, O. Makovej, M. Kociubynský atď. priviedli ukrajinskú literatúru k značnému rozkvetu.“

Aj tento krátky pohľad na tvorbu Osypa Makoveja nás presviedča o tom, že zanechal nezmazateľnú stopu v ukrajinskom literárnom procese v Haliči a na Bukovine koncom 19. a začiatkom 20. storočia.