„...odchádzajú do inej dimenzie priatelia z tých ešte nedávnych dní.“ Tieto slová sú z básnickej zbierky Pravda a viera (Pravda i vira, 2004), ktorej autorom je ukrajinský spisovateľ Jurij Zavhorodnij (1940–2012). Napísal ich a nechal nás v smútku, a vôkol je toľko nedokončenej práce... Často však prízvukoval, že hoci sa dívame do budúcna, predsa len „žijeme a tvoríme vo večnom dnešku“. Tridsiateho augusta z Kyjeva prišla smutná správa, že ukrajinský básnik, prozaik a prekladateľ Jurij Zavhorodnij zomrel.

Prvé básne publikoval ešte za študentských čias. Ale od roku 1969 až do roku 1989 sa literárne diela Zavhorodného nemohli publikovať na Ukrajine kvôli realite, ktorú približoval čitateľom. Životnú záchranu nachádza v Lotyšsku a na krajnom severe Ruska. Na Ukrajinu sa vrátil v roku 1989 a začal pracovať na Správe výstavby Černobyľskej atómovej elektrárne, ktorá sa v tom čase zaoberala likvidáciou následkov černobyľskej katastrofy. Je autorom vyše desiatky básnických zbierok: Tečie piesok pomedzi prsty (Teče miž paľcami pisok, 1993), Medzi včerajškom a zajtrajškom (Pomiž včora i zavtra, 1994), Na rozhraní času (Na zlami časiv, 1998), Nevädne plameň sviece (Nevjane polumja sviči, 2000), Obzrieť sa pred prahom (Ozyrnutysja pered porohom, 2002). V jeho básnickej zbierke Zhorenisko divej stepi (Popelyšče dykoho stepu, 2009) zaznieva horkosť a smútok pri hodnotení historických udalostí, súčasnosti a budúcnosti. Je to zároveň akási výstraha so svojráznou výzvou zachovať odvekú pamäť pre budúce generácie.

Ako v poézii, tak aj v umeleckej próze je badateľné jeho inklinovanie k filozofickým úvahám o mieste a poslaní človeka, o jeho zodpovednosti za to čo vykonal, ale ešte väčšmi za to, čo z lenivosti či zo strachu nestihol urobiť. Stretneme sa s tým aj v románe Za čo?.. (Za ščo?..., 2003). Detektívny sujet je iba pozadím pre veľmi seriózne úvahy o záchrane našej historickej pamäti. Autor sa snaží nastoliť otázky nášho vzťahu k svojím prameňom a zároveň ukázať dôsledky nášho nezáujmu.

Román Pridlhý deň Č (Zadovhyj deň „Č“, 2001) prináša spomienky, ktoré sú evokované autorovým pobytom v černobyľskej zóne. Odvtedy už ubehlo dosť času, preto sa prozaik zahĺbil do úvah nad všeľudskými otázkami. Sú to vízie ubolenej pamäti básnika, ktorý sa usiluje vytvoriť obraz udalostí prostredníctvom osudov dvoch ľudí, ktorí sa z rôznych príčin ocitli v „zóne“. A to všetko sa odohráva na pozadí jedného príliš dlhého dňa. Prozaik Jurij Zavhorodnij búra tradičné literárne postupy a ponúka dielo so značnou dávkou postmodernizmu.

Ako prekladateľ sa sústredil najmä na lotyšskú poéziu. V roku 1999 vychádza jeho obsiahla antológia Z lotyšského brehu (Z latvijskoho bereha), v ktorej sú preklady poézie päťdesiatich lotyšských básnikov. V poslednom čase sa venoval prekladom poľskej a rumunskej poézie. Len nedávno sa mi dostala do rúk jeho najnovšia kniha poézie Mali sme túlavé topánky (My vodyly kozu..., 2012). Sú to verše plné bolestivých spomienok. Na stole leží kniha, slová sa privrávajú, len básnik kamsi odišiel...