… nebolo to dobré. Aj takto sa dá ohodnotiť zbierka básní Jána Sabola Láska na modro, ktorú publikovalo prešovské Vydavateľstvo Michala Vaška. Nezostaneme – pravdaže – len pri takomto prostoduchom stanovisku, poďme sa teda pozrieť „do básne, v ktorej veršov niet, / len čierne diery, / vzdialený rytmus kastaniet“.

Koncepcia autora je jasná, tridsaťdeväť pocitových básní sa viac-menej prihovára čitateľovi „na modro“, onou náladou obsiahnutou v „starých strunách“: jednofarebná asociácia melanchólie a nostalgie, „clivý mol“ a – samozrejme – tematicko-motivické uchopenie lásky, času, s dávkou spirituálnosti. Na jednej strane kontinuita tradície, ba až tradicionalizmu, na druhej zasa aktualizovanie a revitalizovanie, posun do poetickej inosti. I takto sa nesie – vo vážnosti – časť Sabolových básní; delikátne povyberané slová a obrazy, sonetová forma a potom „lárom-fárom, / ako cesnak s marcipánom“.

Ten prudký zlom, kde sa jemné komponovanie mení na hru s textom – podotýkame, nie veľmi šťastnú –, kladie niektoré básne na úroveň banálnych či triviálnych veršovačiek, ktoré nielenže narúšajú celkovú kohéznosť zbierky, ale i výpovedná platnosť je hodná škôlkarského „bim-bam-bom“ a „cupi-lupi“ temperamentu. Čo bolo básnikovým zámerom? Azda hľadať „detstvo v ozvene“, no jednako je tento „kalambúr“ akosi nevydarený, „rýmu / dochádza dych“, zlieva sa ľudovosť a plastickosť, detstvo a intelektuálnosť do útvaru nie nevhodného, prinajmenšom čudného, zrak a sluch režúceho niečoho: „Pro-polis je skvostné slovo, / hlavné mesto včelína.“

Keby sa niesla zbierka aspoň v štýle svojich prvých siedmych básní, kde ešte autor citlivo vníma jednotlivé prvky a vrstvy textu, „letokruh clivôt“ a „bachovský večný akord“ by korešpondoval s pravdepodobne pôvodným autorským zámerom tradične-netradične vypovedať o nadčasových látkach: „Ty problém nový, problém prastarý.“ Už pri básňach Domaňová a Materinská reč sa poetika rozlaďuje, naivizuje a odpoveď na otázku lyrického subjektu – „Úsmev, či úškľabok máš na tvári?“ – nech si autor domyslí sám.

„Drevený koník / detských hier“ sa míňa estetickému zážitku a dokonca uráža čitateľskú duchaplnosť. Za všetko báseň Rašenie: „V labyrinte hliny / svieti zrnko, zlatý lampášik, / múdrosť oziminy / hľadá chodbu, ktorou vyraší, // vyvolaný žiačik, / nechá svoju pečať v korienku, / o koncertoch vtáčích / vyšle správu naspäť, pod stienku // odvrátenej kôry. / Do zelene dúchne brieždenie, / nový ohník stvorí. // Aj cit hľadá v hline znamenie: / Si môj koreň, ktorý / zapustil už vo mne korene.“

Útla knižočka Sabolova a ilustrácie Jána Bartka síce vyvolávajú prvotnú úctu k poézii, k umeniu, no dávať na prvý dojem sa nevypláca. Láska na modro presviedča, že na báseň, skutočné umenie treba čosi naviac – žiaľ –, v tejto zbierke sa to nájsť nedá.