Zbierka básní Richarda Kittu Vynález dúhy sa na knižnom trhu objavila v roku 2006, dva roky po debute Zem tajných obojživelníkov s podtitulom Básne v p(r)óze. Autora – napriek tomu – stihla literárna veda zaradiť už do najnovšieho syntetického prehľadu Slovenskej literatúry po roku 1989 (Ladislav Čúzy, Igor Hochel, Zuzana Kákošová; Literárne informačné centrum, Bratislava, 2007, 161 s.), avšak stále s dištancom literárnej histórie pohybujúcej sa ešte v nezmapovanom a pohyblivom časopriestore súčasného tvorivého písania.

Kittov podpis je syntakticky ekonomický a nekomplikovaný. Tento formálny moment sa inšpiruje v minimalistickej redukcii a emigrácii do elementárnych či primárnych konštrukcií a štruktúr. Stojí za nimi i triviálna graficko-vizuálna hra, napríklad so zátvorkami – skrývajúcimi hlásku alebo poznámku lyrického subjektu – a medzislovnými medzerami vo veršoch neraz pôsobiacimi ako digitálny textový dokument neupravený hyfenáciou. (Ak – samozrejme – naozaj nedošlo k tlačiarenskej poruche. Ale azda nie.)

Táto vzdušná štylizácia so sebou síce prináša prvotný percepčný problém – keďže prijatie textu je prirýchle, nezanecháva za sebou konvenčnú impresiu, iba akúsi momentku, záblesk, vskutku priesvitný dúhový ťah –, na ktorý si však treba jednoducho získať návyk.

V týchto básnických rýchlovkách Kitta ohmatáva problematiku „ľudí veľkomesta (...) kde neprídeme na to / ako vlastne voňať“. Konvenčné a univerzálne relácie človek – človek, muž – žena poukazujú na „hermeticky“ či „mechanicky“ videný aspekt medziľudských vzťahov, ktoré sa oslabujú o senzuálny princíp a nahrádzajú komornou intimitou, napríklad pri nočnom alkoholickom opojení, veď aj tak, „keď spíš / nerobíš nič / okrem snov“.

Poetologické nóvum prichádza až v tretej časti zbierky Malé smrti. Rozprávky na dobré ráno. Básne sú nielenže o čosi lexikálne bohatšie, ale do popredia sa v nich dostáva i dejový mikroprvok, deskripcia a lyrický subjekt. Trochu širšia plocha takto dáva priestor na väčšiu hrovú invenciu a gramaticky neuťatú aforizáciu či iróniu. Anticipácia tohto poetologického konceptu je ale obsiahnutá aj v niektorých textoch druhej časti zbierky s rovnomenným názvom Vynález dúhy.

Človek v narušenej interakcii so svetom i jeho introspektívna sondáž sa v Kittovej humorne nihilizujúcej a skeptizujúcej výpovedi neriadi žiadnym etickým pátosom. Reakcia na diagnózy a burnout syndrómy – „Zhasol som / a vyplazil dym.“ –, ktoré so sebou prináša súčasná civilizácia sú vyjadrené iba revitalizáciou básnického jazyka. Iste sa v nich skrýva aj morálne posolstvo, ale to zarezonuje len v očiach a ušiach intelektuálneho a intuitívneho čitateľa.