Najnovšia knižka Jany Bodnárovej Insomnia je opätovným potvrdením koncepčného prístupu spisovateľky, ktorá má na svojom konte už štrnásť kníh pre dospelých aj deti, deväť rozhlasových hier, dve divadelné hry a dva televízne filmové scenáre. Znova sa tu ukazuje, že Jana Bodnárová je vyhranenou autorkou, koncentrovane ostávajúcou v tónine vyostrenej rozrušenej citlivosti a vzdušnej snovosti. Jej osobitosťou a súčasne charakteristickým znakom je oživovanie vzťahu medzi poéziou a maliarstvom, vnútorná imaginatívnosť, hľadajúca cestu, ako preložiť obraz do reči slov.

Literatúra a video art
Bodnárovej imaginatívne písanie je odkazom na moderné imaginatívne maliarstvo, ktoré splýva s poéziou, no tak ako autorka prešla školou starých majstrov, rovnako je ovplyvnená trendmi a tendenciami súčasného výtvarného umenia, najmä video perfomancií, ktoré takisto ako literatúra patria do jej záujmovej oblasti. Vynáranie sa z hlbín psychiky, sprítomňovanie úzkostných stavov, neistôt a hľadaní je u Jany Bodnárovej súčasťou zjavne racionálne utvoreného systému. V napohľad krehkej a lyrickej autorskej poetike prevláda nad spontánnym rozvojom obraznosti sústredené, občas až príliš strojené narábanie s témami citlivosti a vnímavosti. Tie sú rozvíjané v kontrapunkte s necitlivosťou a deštrukciou, čím sa odhaľuje bytostná zraniteľnosť Bodnárovej ženských literárnych protagonistiek. 

Svet próz Jany Bodnárovej je akoby ustrnutý v nehybnom tichu, jej ireálno je nadané zvláštnou schopnosťou vrastať do reality, samej o sebe pôsobiacej neskutočne a snovo, na napriek tomu ostro a surovo. Autorka sa pohybuje na rozhraní krajiny sna a hlbinných túžob a krajiny reality, ktorá tieto túžby potláča a ničí. Chvíľkové ilúzie tu nemajú miesto, zato naplno sa k slovu dostáva „zahustená samota“, ako existenciálna situácia, ktorú pomáha prežiť len únik do snov či návrat k spomienkam.

Nespavosť ako kľúčové slovo
Zbierka próz Insomnia, názvovo i motivicky odkazujúca na cyklus kresieb výtvarníčky Louise Bourgeois, pre ktorú sa nespavosť stala výrazom existenciálneho strachu, obsahuje tri texty: literárnu podobu filmového scenára Mandolína, strihovo stavanú poviedku Nočná samovrava s náznakmi konkrétneho, sociálno-psychologicky ukotveného životného príbehu a epicky uvoľnené Popríbehy. Práve tie možno považovať za posun v autorkinej poetike a v istom zmysle za kľúčovú časť najnovšej knihy. 

Popríbehy
V próze Popríbehy Jana Bodnárová opúšťa imaginatívny priestor sveta sna a fantázie a je viac viazaná skutočnosťou. K ďalšiemu zvecneniu sa posúva tiež redukciou deja. V Popríbehoch skladá výpoveď z fragmentov korešpondencie, postrehov, obrazov: „Š/ž/ijem z maličkostí. Stratené príbehy presakujú z popríbehov.“ Takto uvoľnene komponovaný obraz je plný subjektívnych významov, ktoré však vstupujú do vzájomnej významovej konfrontácie a súčasne do novej významovej interpretácie. Jednorazový pocit, dojem, náhodne zahliadnutý obraz, rad novinových titulkov, lakonické zhrnutie životnej skúsenosti, drobné výseky reality, epické segmenty sa konfrontáciou spájajú v jediný sceľujúci význam, ktorým je vnútorný svet ženy – vnímavej intelektuálky. Na prvý pohľad rozmanitá zostava rôznorodých úlomkov sa stáva podstatnou výpoveďou, skrývajúcou v sebe svedectvo o životnom pocite a estetickom cítení ženy súčasnosti. Ženy, ktorá citlivo prežíva univerzálne i časové problémy, obmedzenia, malé životné radosti a strasti. Kontextové videnie drobných životných detailov je tu cestou k intelektuálnemu presahu, ku kritickému vyjadreniu sa k otázke identity modernej ženy. Jana Bodnárová si tu našla svoj aktuálny priestor, v ktorom je jej cudzí exaltovaný manierizmus prepiatej senzibility a naopak, je jej blízka stlmená sebavýpoveď. A práve túto polohu by som považovala za najväčší prínos zbierky próz Insomnia.

Dana Kršáková
písané pre časopis Knihy & spoločnosť 12/2005