Vo veku 90 rokov zomrel ukrajinský spisovateľ Jurij Mušketyk (1929–2019), klasik ukrajinskej historickej prózy. Svojho času bol šéfredaktorom literárneho časopisu Dnipro, v rokoch 1986–2001 predsedom Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny. V jeho historických románoch sa prejavila ohromná schopnosť nielen personifikovať historickú situáciu, ale ukázal ako a kým bola podnietená, zazerajúc pritom do vnútorného sveta postáv, aby sa mohol dostať až do hlbín ich ľudských začiatkov. Ľudské, humánne sa stáva základným objektom spisovateľovho záujmu, hlbšieho tvorivého pochopenia, zovšeobecnenia.

Moja známosť s J. Mušketykom začala najprv na úrovni autor – čitateľ. K tejto známosti došlo vtedy, keď som sa začítal do jeho prvého románu Hajdamaki (Hajdamáki, 1957), prečítaval jeho ďalšie diela. Prvýkrát som sa s Mušketykom stretol na Ševčenkových slávnostiach v Užhorode v roku 1995, keď mi ako vtedajší predseda Zväzu spisovateľov Ukrajiny odovzdal členský preukaz Zväzu. Neskôr sme sa stretávali častejšie, ale nezastavil sa ani môj záujem o jeho tvorbu.

Po začiatkoch v päťdesiatych rokoch minulého storočia boli šesťdesiate roky pre Mušketyka veľmi plodné. Dochádza k zmene tematiky v jeho tvorbe. Sústreďuje sa na súčasníka a jeho vnútorný svet. Výsledkom je napríklad román Serce i kamiň (Srdce a kameň, 1962), Kraplja krovi (Kvapka krvi, 1964).

V sedemdesiatych rokoch píše o súčasnosti, ale zároveň sa vracia k historickej tematike. Diela z tohto obdobia: Žorstoke myloserdja (Kruté milosrdenstvo, 1973), Bila tiň (Biely tieň, 1977), Biľ (Bôľ, 1978), Sud nad Senekoju (Súd nad Senekom, 1978).

Novela Žovtyj cvit kuľbaby (Žltý kvet púpavy, 1984) sa stáva významným javom v ukrajinskej historickej beletristike. V tom istom roku vychádza román Rubiž (Medza), v ktorom je zobrazený konflikt mladšieho a staršieho pokolenia. Litnij lebiď na zymovomu berezi (Letná labuť na zimnom brehu, 1989) – novela, ktorá je postavená na materiáli kolymského tábora.

Z diel, ktoré vyšli v 90. rokoch, treba spomenúť predovšetkým jeho historické romány Heťmanskyj skarb (Heťmanský poklad, 1993), ale najmä Na brata brat (Brat proti bratovi, 1996).

Diela posledného obdobia: romány Ostannij heťman (Posledný heťman, 2010), Čas zvira (Čas zvieraťa, 2014).

Jurij Mušketyk patril k popredným predstaviteľom ukrajinskej historickej prózy. V jeho dielach s historickou tematikou sa odráža jeho prežívanie o osud rodnej zeme. V tejto súvislosti treba napríklad spomenúť jeho román Jasa, nad ktorým Mušketyk pracoval v rokoch 1970–1974 a zavŕšil ho v rokoch 1984–1985, lenže mohol vyjsť až v roku 1987. Cez prizmu historických udalostí spisovateľ sa prihovára súčasníkovi. Princípy dedinskej morálky, ktoré sa v ukrajinskej dedine utvrdzovali po stáročia, boli tým hodnotovým kritériom, ktorý sa preniesol aj do tvorby Jurija Mušketyka.

Ako pozná tvorbu Jurija Mušketyka slovenský čitateľ? Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1983 vychádza v preklade Viery Hávrankovej novela Súženie (v ukrajinčine Biľ). Išlo však o preklad z druhej ruky, nakoľko novela bola preložená z ruského prekladu. V roku 1988 vo vydavateľstve Obzor vychádza jeho román Návrat (v ukrajinčine Vernysja v dim svij) v preklade Andreja Pestremenka.

A ako je na tom s poznaním tvorby Mušketyka český čitateľ? Vyšli tri vydania z jeho bohatej tvorby – Bílý stín (preložila Zdenka Koutenská, 1980), Soud nad Senekou (preložila Vlastimila Abžoltovská, 1982), Šupiny z očí (preložila Zdenka Koutenská, 1989).

V roku 2012 stretol som sa opäť s J. Mušketykom na Ševčenkovských slávnostiach v meste Čerkasy, ktoré je známe kozáckou slávou. A Mušketyk ako autor historických románov bol znovu vo svojom živle.

V týchto pre Ukrajinu pohnutých dňoch znovu a znovu beriem do rúk historické romány Mušketyka a nachádzam paralely, pri ktorých mi prichádza na myseľ známa latinská okrídlená fráza – Historia magistra vitae (História – učiteľka života).

Zdá sa mi, že sme zlými žiakmi…