Ukrajina si pripomína 250. výročie narodenia básnika a dramatika Ivana Kotljarevského (1769–1838), zakladateľa novodobej ukrajinskej literatúry. Vo svojom diele Aeneida (Enejida) povýšil ľudový ukrajinský jazyk na spisovný jazyk. Jeho kniha sa stala akousi „encyklopédiou vtedajšieho ukrajinského národného života“ a taktiež preverila básnické možnosti ukrajinského jazyka.

Ivan Kotljarevskyj bol prvý z ukrajinských spisovateľov, ktorý svoje diela, poému Aeneida (Enejida), divadelné hry Natalka z Poltavy (Natalka Poltavka) a Moskaľ čarodejník (Moskaľ-čarivnyk) začal písať živou a melodickou rečou ukrajinského ľudu.

Na základe Vergíliovho eposu Kotljarevskyj vytvoril naozaj priekopnícke dielo a to aj, čo sa týka obsahu a formy. Antických hrdinov nahradil postavami ukrajinských kozákov a taktiež transformoval predstaviteľov ukrajinskej spoločnosti, čím ukrajinská Aeneida reflektuje konkrétne historické udalosti. Nad poémou Kotljarevskyj pracoval približne tridsať rokov. Jej prvé tri časti ukončil v rokoch 1794 a 1795. Veľmi rýchlo sa rozšírili medzi čitateľmi v rukopisných kópiách. Podľa jednej z takýchto kópií vyšlo v Peterburgu v roku 1798 prvé vydanie poémy. V roku 1809 Kotljarevskyj vydáva novú Aeneidu, v ktorej je štvrtá časť poémy. Piata a šiesta časť poémy bola napísaná neskôr a nevyšla za života autora. V celom rozsahu poéma vyšla v Charkove v roku 1842. Český ukrajinista Orest Zilynskyj v doslove k českému prekladu Aeneidy (Ivan Petrovyč Kotljarevskyj: Aeneida. Překlad Marie Marčanová, Zdeňka Hanusová, Jan Tureček-Jizerský. Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1955) napísal: „Hodnota Aeneidy není jen v bohatství faktického materiálu, který básník shromáždil. Nepomíjející vliv a úspěch mu zajistila krása formy, bravurní mistrovství slova, objevného a významného, plynoucího hravým potokem v kolejích zvučného a živého verše. Dílo Kotljarevského otevřelo současníkům oči na nepřeberné bohatství ukrajinského lidového jazyka a vybojovalo mu jednou provždy právo stát se spisovným jazykem.“

Na Slovensku sa s menom I. Kotljarevského stretávame koncom 19. storočia. Pavel Hečko v obsiahlom príspevku Slovanskí básnici, ktorý publikoval v časopise Orol (V, 1874) o Kotljarevskom napísal: „Medzi umelými alebo učenými básnikmi maloruskými vynikli: Kotliarevskij, veliteľ kozáckeho pluku, ktorý sa preslávil výtečnou travestijou Virgilíovej Eneidy; on dej básne tejto uviedol na zem ukrajinskú a bohov a hrdinov jej preobliekol za veľkomožných pánov a panie kozácke. Báseň táto vyšla v Petrohrade r. 1798, 1809 a indy. Krom toho zložil pre poltavské divadlo opery, a síce: Natalka Poltavka a Moskal Čarivnik.“

Vo svojich príspevkoch o „maloruskej kniževnosti“ o Kotljarevskom sa zmieňuje aj Jonáš Záborský (v časopise Sokol, 1863).

V roku 1912 F. Votruba a B. Pavlů spoločne napísali článok Ruský jazyk a hnutie ukrajinské, ktorý pod pseudonymom Pavel Kružliak uverejnili v časopise Prúdy (1912, s. 257–265). Votruba prináša krátky prehľad vývoja ukrajinskej literatúry, počínajúc Kotljarevského Aenedidou:

Vlastný rozvoj spisovnej reči a literatúry ukrajinskej (rusínskej, maloruskej) je v svojom jadre výtvorom minulého storočia práve tak, ako slovenskej a slovinskej. Keď r. 1818 vyšla prvá gramatika ukrajinskej ľudovej reči, pripomínal ešte pôvodca, že vydáva ju len z čisto historického záujmu, lebo sama reč mizne vo veľkoruštine. Prvým ukrajinským dielom bola travestia Virgilíovej „Aeneidy“ od Ivana Kotlarevského (1769–1838), vydaná r. 1798. Spisovateľ vzal si za základ Blumauerovo ruské spracovanie Aeneidy, ale dej Aeneidy bol mu len maskou, pod ktorou vlastne líčil svojich súčasníkov, opisoval život na Ukrajine. Zo starovekých bohov stali sa tu ruskí zemani a úradníci, ktorí trápia ľud, z Aeneasa a jeho družiny kozáci, ktorí spievajú záporožské piesne o slávnych bitkách pod svojimi atamanmi atď. Bolo to dielce, z ktorého dýchal skutočný život. Kotlarevský, rodák z Poltavy, pokúsil sa i v dramatickej spisbe, a napr. jeho ,,Natalka Poltavka“ hrá sa s obľubou ešte dnes. Živá národná tendencia, ľudovosť, spomienky na kozácku slávnu minulosť a rýdzi demokratický ráz – to boli vlastnosti, ktoré prejavovala ukrajinská literatúra už od počiatku. Veď taký bol ukrajinský život. Šľachta a vôbec vyššie vrstvy o ľud nedbali, boli odcudzené, a tak nová spisba opierala sa o ľud. V ukrajinskej spisbe hrá sedliactvo veľkú úlohu už vtedy, keď u nás a v západnej literatúre ešte vôbec nevstúpilo do literatúry, a prv ešte, kým sa ruská literatúra tak mohutne rozvinula. Príklad Kotlarevského nasledovali iní…

Svetozár Hurban Vajanský v článku o Tarasovi Ševčenkovi (Robotnícke noviny, č. 13, 1914) spomína aj I. Kotljarevského. Ukrajinista Mikuláš Nevrlý (1916–2019) v štúdii Peršyj etap ukrajinskoho ta slovackoho nacionaľnoho vidrodžennia (Prvá etapa ukrajinského a slovenského národného obrodenia), ktorá vyšla vo Vedeckom zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku v roku 1986, nachádza paralelu pri formovaní slovenského a ukrajinského spisovného jazyka. V tejto súvislosti porovnáva snaženie A. Bernoláka s literárnym úsilím I. Kotljarevského v oblasti jazykového utvrdenia a zároveň poukazuje na rozdiely, ktoré boli spôsobené odlišnými historickými a spoločenskými okolnosťami. Nevrlý pri príležitosti 200. výročia narodenia Ivana Kotljarevského si v roku 1969 povzdychol: „Nehľadiac na to, že meno tohto ukrajinského spisovateľa bolo známe už naším buditeľom, že jeho Aeneida vyšla o. i. aj v češtine a opera Natalka z Poltavy hrala sa s úspechom aj na slovenských javiskách, zatiaľ je tento spisovateľ – z rôznych príčin – na Slovensku takmer neznámy.“ (Mikuláš Nevrlý: Encyklopédia ukrajinskej literatúry a kultúry. Vysoká škola Danubius, Ústav aplikovaných jazykov a interkultúrnej komunikácie, Sládkovičovo, 2014, s. 142)