Kniha osloví svojou jemnosťou, citlivosťou, až introvertnou súkromnosťou, ale prebleskujú v nej aj veľmi aktuálne citáty súčasného Slovenska a Bratislavy: problémy vysokého školstva, financovania vedy a zdravotníctva, drancovanie prírody, odliv mozgov do zahraničia, všadeprítomný materializmus a konzum. Toto všetko trápi hlavnú postavu, starnúcu prekladateľku Katarínu. Katarína sa cíti bezmocná a zároveň previnilá. Pocity, ktoré súvisia so starnutím a zvýšenou citlivosťou.

Katarína ako prekladateľka trávi veľa času osamote, vo svete slov, snažiac sa nájsť správnu tóninu pre text. Správna tónina a harmónia sú pre ňu kľúčové, rada počúva hudbu spolu s manželom. Práve tento moment tvorí nosný motív románu, keďže si spolu pripravujú „scenár“, obľúbené hudobné diela, ktoré častokrát vyjadria viac ako slová.

Hudba je pre Katarína zázračná, až terapeutická: „… hľadanie únikov v hudbe, to ostáva, vie, že ide o lesť, v mnohých prípadoch, o úniky, mohla by povedať: o skýše pred ostrohrannosťou vonkajšieho sveta, jeho hrany sú niekedy naozaj veľmi ostré, tú lesť si vytvára sama pre seba a usiluje sa ňou prichytiť pevnejšie“. (s. 107)

Hudba funguje ako spúšťač spomienok – v súvislosti s hudbou a koncertami najmä tých príjemných. Hudba zároveň dotvára atmosféru textu, najmä pre hudobne vzdelaných čitateľov. Zároveň hudba pomáha charakterizovať jednotlivé postavy, stávajú sa pre Katarínu čitateľnejšie, keď pozná ich hudobný vkus. Počúvanie hudby tiež istým spôsobom štruktúruje text, vytvára v ňom časové záchytné body, takže sa čitateľ nestráca v Kataríninom „prúde vedomia“. Nielen táto modernistická technika spája Farkašovej text a Virginiu Woolfovú, je to aj radostný kokršpaniel, Zorica (Woolfovci tiež mali vždy kokršpaniela ), ale aj záujem o záhradu a kvety, ich sezónnosť ktoré pomáhajú hlavnej postave vnímať a prekonávať čas.

Hlavná postava verí v silu slova, pri prekladoch sa snaží nájsť čo najpresnejší výraz, zároveň jej ale v reálnom živote slová často chýbajú: ťažko ich hľadá, často prehĺta otázky, city ju prinútia mlčať. Centrálny pocit viny ani nedokáže vyartikulovať, necháva na čitateľovi, aby si domyslel jej strašnú bolesť a výčitky. Farkašová necháva čitateľovi dostatok priestoru a ticha, aby sám dokázal spolukonštruovať citový profil postavy. Ďalšou vrstvou mnohovýznamového ticha sú jemné ilustrácie Květoslavy Fulierovej. S Etelou Farkašovou spolupracovali už na viac ako dvadsiatich knihách. Notová osnova, ktorá sa permanentne objavuje na Fulierovej ilustráciach spája spisovateľku aj ilustrátorku spolu s postavami románu.

Leitmotívom textu je „vnútorné svetlo“, výraz, ktorý je Kataríninou epifániou. Katarína túži po čírosti, predvídateľnosti času, v čom jej pomáhajú drobné rituály ako varenie kávy, počúvanie hudby, pravidelná práca v záhrade, harmonogram práce na preklade, každomesačné stretnutia s kamarátkami v kaviarni. Avšak v čase, o ktorom čítame, sa jej jej vnútorné svetlo nedarí zapáliť, zastihneme ju v hmlistom období, kedy odkladá kávu s priateľkami, rituálne vianočné sviatky budú bez synov, starnutie ju pomaly pripravuje o radosť zo života. „Áno, vždy túžila po priezračnosti, jasnosti, usporiadanosti, predvídateľnosti aj zrozumiteľnosti svojho života, pretože bola presvedčená, že práve takýto život je lepši a hodnotnejší ako život prežívaný v neusporiadanosti, chaose, vydaný napospas nečakaným náhodám, nepredvídateľným zásahom zvonka, no nemusí to byť vždy iba tak.“ (s. 173)

V texte Katarína naráža na rôzne typy hraníc, plotov, hrubých čiar: „Plot, veľa plotov, nevie, kto ich postavil, tak ako nevie, kto vybudoval tie múry. Dosť skľučujúca predstava: iba odtiaľ a iba potiaľ.“ (s. 287)

Katarína má veľké starosti s najmladším synom, pre toho neplatia žiadne hranice, ani čiary, je zdrojom jej pocitov viny, ale Katarína je sklamaná aj zo starších, veľmi úspešných synov a ich rodín, pretože má pocit, že im nevštiepila svoje hodnoty. Napriek tomu, kniha končí s nádejou a očakávaním: „Akoby teraz, na sklonku zimného večera, spriezračnenené a zhustené, plynulo pred nimi v magickom priestore molovej fugy.“ (s. 347) Kataríne pomáha nový vnúčik s predstavou, že má niečo pred sebou.

Pre čitateľov je kniha citlivým priblížením starnutia a ženského prežívania rodinného života. Vzbudzuje empatie k ušľachtilým hodnotám starnúcej prekladateľky.