Len nedávno sme si pripomenuli 120. výročie narodenia Oleksandra Dovženka (1894–1956), svetoznámeho filmového tvorcu, ktorého film Zem (Zemlja) bol na Medzinárodnom filmovom festivale v Bruseli v roku 1958 označený za jeden z najlepších dvanástich filmov svetovej kinematografie všetkých čias. „Stať sa naozajstným umelcom – znamená zomrieť. Tento tragický paradox ukrajinského porevolučného obrodenia udial sa aj na Dovženkovi, hoci z tvorcov „rozstrieľaného obrodenia mal najväčšie šťastie. Prvými zrelými filmami – Zvenyhora (1928), Arzenál (1929), Zem (1930) – si Dovženko podmanil celý svet, ale vzali mu Ukrajinu, odťali mu jeho tvorivé krídla a skrátili jeho život. Využívajúc železnú oponu, držiac Dovženka v zajatí v Moskve, Rusko takýmto spôsobom natoľko ukrylo pred svetom tragédiu Dovženka, že ju dokonca nepostrehli najväčší prívrženci jeho umenia v Európe i v Amerike.“ Píše Jurij Lavrinenko (1905–1987) v eseji o Dovženkovi v knihe Rozstrieľané obrodenie (Rozstriljane vidrodžennja), ktorá vyšla v roku 1959 v Paríži.

Pre mnohých, keď sa povie Dovženko, vybaví sa v pamäti, že to bol významný ukrajinský filmový režisér, len málokto však vie o životnej a tvorivej dráme tohto talentovaného človeka. Kniha Dovženko bez líčidla možno bude pre mnohých hotový šok, lebo takého Dovženka ešte nepoznali. V prvej kapitole „Ja“ romantika: rázcestie Oleksandra Dovženka Vira Ahejeva upozorňuje, v akom duchu sa bude niesť analýza života a tvorby Dovženka, keď tvrdí, že biografiu Dovženka je možné písať ako príbeh umeleckého presadenia samostatnej existencie za najnepriaznivejších podmienok: sloboda výberu bola krajne obmedzená... Niet sa čomu diviť, životopisy ukrajinských umelcov 20. storočia svedčia o tom, že každý z nich si po svojom rozpracoval model prispôsobenia k totalitnému sociumu a v konečnom dôsledku tvorivá sebarealizácia závisela od pocitu slobody, od vnútornej slobody myslieť a písať.

Vyvstáva rétorická otázka, do ktorého pokolenia vlastne patrí Dovženko? Je pravdou, že sa formoval v čase národného oslobodeneckého snaženia, ale pritom všetkom on sám priznáva, že sa formoval alebo „nevošiel do revolúcie tými istými dvermi.“ Práve tento moment treba mať na zreteli, lebo neskôr mnohému napovie. Totiž narastajúci pocit menejcennosti sa neustále prehlboval, keď si uvedomoval spolupatričnosť s tými, ktorí navždy prišli o kozácku slávu a boli nútení hľadať slávnych predkov v elite cudzích impérií. Dovženko si nevyberal, kým bude, ale na čej strane bude. Pristupuje na ohromný kompromis, akoby vedel, že noví „vladári“ mu nič neprepáčia. Aj za týchto okolností ho priťahovali rôzne tvorivé cesty, nakoniec zvíťazí filmové umenie, ktoré v tom čase sa stáva masovým a dominantným.

Aj tu dokáže nájsť vlastný filmový jazyk. Ahejeva v tejto súvislosti neraz zdôrazňuje, že súčasťou Dovženkovej poetiky je jeho biografia. Vlastne ide o sebaidentifikáciu. Ale zároveň netreba zabúdať, že napríklad vo filme Arzenál (Arsenal) režisér Dovženko sa zrieka ideálov, ktoré rezonovali v jeho mladosti. Rezolútne mení svoju svetonázorovú pozíciu a tým aj vlastné spoločensko-politické smerovanie. Autorka v tom vidí ešte jeden dôležitý moment aspekt – formovanie konceptu moderného ukrajinstva. Dovženko sa rozhodol vybrať si sovietsku identitu. Filmom Arzenál akoby celkom prepísal svoju biografiu. Tento Dovženkov radikálny postoj nebol jednoznačne prijatý vtedajšou ukrajinskou inteligenciou. A takto Dovženko v živote i v tvorbe prejde nejednou skúškou, aby si v denníku v štyridsiatych rokoch priznal, že postupne stráca schopnosť tvoriť.

Fenomén zeme bol v ukrajinskej klasickej literatúre zobrazený v dielach Oľhy Kobyljanskej, Vasyľa Stefanyka, Mychajla Kocjubynského a v tvorbe ďalších autorov. Dovženko vo filme Zem, ktorý mu priniesol svetové uznanie, začína hľadať hlbšie a dôležitejšie princípy ľudského jestvovania. Možno práve preto sa jeho Zem stáva skvostom svetovej kinematografie, že hľadá cestu zmierenia človeka so svetom. Z umeleckého sveta Dovženka teda vyplýva, že harmónia, súlad a dobrota sú celkom možné.

Príbehy lásky sú nesporne najcitlivejšou stránkou akejkoľvek biografie. V živote Dovženka bolo niekoľko žien. Listy a spomienky na ne odkrývajú ešte jednu (ľudskú) tvár umelca. V Dovženkovej korešpondencii s Varvarou Krylovou, Olenou Černovou, Juliou Solncevovou, Valentynou Tkačenkovou sa odvíjajú zložité kolízie jeho intímnych vzťahov, príbehy lásky, zrieknutia sa, zrady a vernosti. O tom pojednáva v kapitole Jahôdka lásky – Ľúbostné listy Oleksandra Dovženka filmový teoretik Serhij Trymbač.

V roku 1933 po samovražde spisovateľa M. Chvyľového mnohí pochopili, že v Ukrajine bol vyhlásený teror. O týchto súvislostiach pojednáva tretia kapitola pod názvom Dovženko a vodcovia (Stalin – Chruščov – Berija). V tej časti Dovženkovej autobiografie z roku 1939, ktorá dosiaľ nebola publikovaná, režisér Dovženko píše: „Po príchode do Moskvy som s ohromnými duševnými záchvevmi napísal list súdruhovi Stalinovi s prosbou, aby ma zachránil a pomohol mi tvorivo sa rozvíjať. Súdruh Stalin vypočul moju prosbu. Som presvedčený, že súdruh Stalin mi zachránil život. Keby som sa nebol včas naňho obrátil, bol by som zahynul ako umelec i ako občan. Už by ma nebolo.“ Neskôr Dovženko prisľúbil Stalinovi urobiť film o meste budúcnosti – Aerohrad. Po realizácii tohto filmu objavuje sa ďalšia Stalinova „objednávka“ – film Ščors. Lenže Stalinovi sa nepáčil scenár Ščorsa. Urobili sa náležité korektúry a 1. mája 1939 sa Ščors dostal do kín. Stalin bol, tak povediac, „spoluautorom“ filmu.

Začiatkom druhej svetovej vojny sa život Dovženka stáva zvlášť dramatickým. Píše scenár filmu Ukrajina v ohni. Ako prvý ukázal najťažšie obdobie vojny, keď dochádzalo k ústupu sovietskych vojsk. Ukrajinský národ mal sa stať hlavným hrdinom tejto filmovej novely. Pochvalne tento scenár prijal N. S. Chruščov. Neskôr sa stránky scenára objavili na stole Beriju, ba aj v rukách samotného Stalina. V roku 1943 Stalin zakázal publikovanie tohto diela. Dovženko sa dostáva do nemilosti a má zakázané vrátiť sa z Moskvy na svoju rodnú Ukrajinu. Vo štvrtej kapitole tohto vydania v príspevku Génius a cena kompromisu Vira Ahejeva opäť uvažuje o umelcovom vzťahu s mocou a prichádza k záveru, že tento vzťah je plný paradoxov.

Nakoľko pozná český a slovenský čitateľ tvorbu Oleksandra Dovženka? Český ukrajinista Orest Zilynskyj v článku Nové cesty k vzájemnému poznaní, ktorý vyšiel v publikácii Sto padesát let česko-ukrajinských literárních styků 1814–1964 (Svět sovětů, Praha 1968) píše: „Vyvrcholením tohoto dozrávajícího pochopení pro ukrajinskou kulturní svébytnost a její pokrokovou úlohu byl triumfální vstup Oleksandra Dovženka do českého kulturního vědomí počátku let třicátých. Česká filmová kritika, představovaná především L. Linhartem, vystihla v jeho díle nenapodobitelný národní styl, mluvící za velký a silný národ, a klenoucí přirozený most mezi bohatou národní tradicí a nejsoučasnějšími uměleckými zájmy. Bližší seznámení s Dovženkovou osobností a tvorbou za jeho návštěvy v Praze v roce 1930 vyvolalo prognózy o jeho velkém budoucím růstu.“ V tej istej publikácii Zina Genyk-Berezovská a Alena Morávková v príspevku Úspěchy a prohry o Dovženkovi píšu: „A pak je tu ovšem Dovženko. Ten patří u nás zásluhou svých filmů k nejznámějším postavám ukrajinské kultury. Není těžké vysvětlit, proč jeho Začarovaná Desna, tento literární skvost sui generis vzbudil u nás daleko menší pozornost, než jeho knížka Z Deníků, vydaná roku 1964. Dnešní člověk, který stále více chce v literatuře vidět skrytý smysl složitých vztahů mezi lidmi v nahé podobě bez iluzí a útěšně falešných představ, přijímá s nedůvěrou patos subjektivních lyrických prožitků, pocitů a úvah, jimiž je naplněná Začarovaná Desna. Dobově aktuálnější byly Dovženkovy Deníky, v nichž se hledalo svědectví umělce, podstupujícího denně beznadějný zápas s obdobím kultu osobnosti. Zdá se, že tato kniha pro nevyrovnanost svých nálad a myšlenek nevyvolala jednoznačnou reakci, ale přece jen byla přijata jako tragický dokument doby a člověka, jenž nemilosrdnou skutečnost nemůže spojit se svým vnitřním ideálem.“

Čo sa týka knižných vydaní z tvorby Dovženka, libreto filmu Zem vychádza v Knihovne filmovej literatury 1 (Praha, 1931). V roku 1958 v preklade H. Zachovej vychádza Začarovaná Desna. To isté dielo vychádza v pražskom Odeone v preklade Zd. Koutenskej v roku 1976. Československý filmový ústav v roku 1976 vydáva v preklade V. Bezděkovej výber z diela Dovženka pod názvom Básník filmového plátna. V preklade A. Morávkovej v roku 1964 Československý spisovatel vydáva jeho Z deníků (1944–56).

Ako je na tom Slovensko a Dovženko? V časopise Index (2, 1930, č. 1, s. 9) v článku Dva nové sovjetské filmy slovenský politik a publicista Vladimír Clementis (1902–1952) píše o Dovženkovej Zemi. Knižne vyšli Začarovaná Desna (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1960, preložil a doslov napísal Jozef Marušiak), Zánik bohov (Tatran, Bratislava 1966, preložila Marta Ličková), Začarovaná Desna (výber z diela, Pravda, Bratislava 1984, preložili: Juraj Andričík, Jozef Marušiak, Andrej Pestremenko).

Publikácia Dovženko bez líčidla je ešte jedným kamienkom do mozaiky poznania tohto literáta, umelca, ktorého životný a tvorivý osud je stále v pozornosti literárnych vedcov i filmových teoretikov.