Jaroslav Klus sa narodil 27. júla 1971 v Čadci, študoval v Banskej Bystrici a pracuje ako učiteľ na základnej škole v Oravskom Veselom. Venuje sa poézii a próze, bol finalistom 8. ročníka literárnej súťaže Poviedka 2004. Za svoju debutovú zbierku poézie Dejiny postele získal Prémiu Literárneho fondu.

DI: Kdo je Jaroslav Klus? Spisovatel, učitel? Která je jeho převládající činnost?
JK: Jaroslav Klus je muž, 39 rokov, obľubujúci písanie a učenie, nie však učenie o písaní. Písanie a učenie v mojom prípade spolu absolútne nesúvisí. Ja-človek píšuci som niekto úplne iný ako ja-človek učiaci. Za katedrou som vyrovnaný, uvedomelý, optimistický. Naopak, za písacím stolom v mojom byte obvykle sedí hedonista s rozvinutým neurastenicko-depresívnym syndrómom. Takže ten skutočný ja je niekde uprostred. Niekde medzi dňom a nocou ako v príbehu o dr. Jekyllovi a pánovi Hydovi.

- Jste autorem básnické sbírky Dějiny postele a dvojnásobným finalistou soutěže o nejlepší povídku. Dáváte přednost spíš vyjádření v próze, anebo v poezii? Jaký je podle vás rozdíl mezi vyjádřením v poezii a v próze?
- V próze cítim viac pohybu, a to takmer vo všetkých významových rovinách slova pohyb. V poézii si naopak môžem dovoliť dlhšie sa zahľadieť na detail a čakať, kým sa mi začne rozplývať pred očami a nadobúdať iné významy. To je pre mňa zásadný rozdiel. V ostatnom je to viac či menej analogické. Zaujímavo, hoci sarkasticky, sa o poézii v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyjadril český spisovateľ Milan Kundera: „Když celý život vymýšlíte jen básnické obrazy, nabudete fantastické schopnosti tvořit metafory, jenže mně to připadá jako deformace, anomálie, nádor. Tohle jednostranné zaměření na poezii, na básnictví, napomáhá vytvářet obecnou mentalitu, pramálo racionální, pramálo duchaplnou a vtipnou, zato trošku hysterickou, sentimentální a kýčovitě zbarvenou.“ No komu by sa po takomto vyjadrení chcelo písať iba poéziu?

- Vaše básnická sbírka má velice zajímavý název – Dějiny postele. Jaký je vlastně její poetický a tematický záměr? Čím se odlišuje její poetika?
- Toto je otázka pre čitateľov a literárnych kritikov.

- Vaše povídka Podprsenka se zdá být do velké míry autobiografická. Jakou má roli autobiografičnost v psaní podle vás?
- Ako autor, ale aj ako čitateľ, uprednostňujem literatúru napísanú v prvej osobe, podľa možností autobiografickú. Poviedka Podprsenka je taká malá lož, pretože to nie je poviedka, ale kapitola z románu, na ktorý sa opýtate v nasledujúcej otázke.

- Tak nám prozraďte něco o svém připravovaném románu, anebo to je zatím tajemstvím? Plánujete nenávratný přechod k vyjádření v próze?
- Obávam sa, že ten prechod sa už udial. Keď som si uvedomil, že už nedokážem napísať verš, vydýchol som si. Pocítil som úľavu. Ako to už chodí, pocit úľavy nemal veľmi dlhé trvanie. Takmer okamžite ho nahradila úzkosť, ktorá súvisí s písaním môjho románu. Keď človek píše jeden text tri roky a netuší, či z toho niečo bude alebo nie, ocitne sa v pažeráku existenciálnej tiesne.
Čo sa románu týka, názov znie Déjà vu, napísaný je v prvej osobe a obsahuje mnoho autobiografických čŕt. Je o rôznych časoch, dobrých aj zlých, zlé prevažujú, aj keď všetky zlé časy spočiatku vyzerajú nesmierne nádejne.

- Jaká je situace s vydáváním a psaním knížek na Slovensku?
- Situácia je presne taká, aká ma byť a akú si ako národ zaslúžime, čiže nie veľmi priaznivá. Aj keď ja osobne som presvedčený, že čo má byť vydané, vydané bude. V každom prípade, v čase i v nečase.

- Podle Jana Amose Komenského není důležitější profese než učitelská. Co vám dává vaše pedagogická činnost?
- Komenský sa nemýlil. Moja pedagogická činnosť mi dáva pravidelný mesačný príjem a občas aj pocit naplnenia.

- Mělo by se něco vylepšit v školském systému na Slovensku?
- Obávam sa, že na Slovensku školský systém neexistuje. Systém je niečo, čo funguje podľa určitých pravidiel, noriem a princípov. Z čoho vyplýva, že prvým krokom k vylepšeniu školstva na Slovensku by azda mohlo byť, že vytvoríme zmysluplný a fungujúci systém.

- Jaké kvality musí mít dobrý učitel? A spisovatel?
- Dobrý učiteľ by mal byť predovšetkým dobrý človek, čo v prípade spisovateľa platiť nemusí. Tam úplne postačí, keď bude dobrý spisovateľ, iné kvality nie sú potrebné.

- Po čem ještě touží spisovatel Jaroslav Klus?
- Slovíčko „ještě“ naznačuje, že som dosiahol takmer všetko. Lenže okrem toho, že som napísal pár dobrých poviedok, jednu básnickú zbierku, sedem priemerných divadelných hier a o pár týždňov román, som nedosiahol takmer nič. Každý súdny človek uzná, že na štyridsiatnika je to katastrofálna bilancia. Ak mám byť úprimný, netúžim po ničom. Nemám rád túžby. Uprednostňujem slovo chcem. Chcem napísať zopár dobrých kníh, ktoré si niekto prečíta a za ktoré sa nebudem musieť hanbiť.