„Na cintoríne rozstrieľaných ilúzií už niet miesta pre hroby.“
(Vasyľ Symonenko (1935–1963), ukrajinský spisovateľ)

V dejinách sú udalosti, o ktorých sa ťažko píše, ešte ťažšie hovorí. Je tu totiž obava, že človek môže skíznuť k patetike, alebo k istým šablónam, ktoré v konečnom dôsledku nepovedia všetko o hrôze, ktorá sa udiala.

Hladomor v Ukrajine. Slovenský čitateľ nevie o tejto tragédii takmer nič. (Český většinou taktéž ne – pozn. red.) Nevie, že v 20. storočí Ukrajina prežila tri hladomory: v rokoch 1921–1922, 1932–1933, 1946–1947. Ten druhý bol najmasovejší a najkrutejší. Ako tvrdia historici, v rokoch 1923–1933 v Ukrajine na následky hladomoru zomrelo okolo 10 miliónov ľudí. To znamená, že denne zomieralo v Ukrajine okolo 25 tisíc ľudí.

Sedemdesiatštyri rokov komunistického vládnutia boli naozajstnou Golgotou pre Ukrajinu – tri hladomory, nespočetné deportácie, fyzický a morálny teror... Diktatúra proletariátu tu vyskúšala všetky spôsoby represií.

V jednom zo svojich vystúpení pri tejto príležitosti bývalý prezident Ukrajiny Viktor Juščenko povedal: „V dlaniach držím klas pšenice. Keby som ho tak mohol podať malému chlapcovi, ktorý zomrel od hladu v roku 1933 blízko poľa v dedine Kruty Černihivskej oblasti, ale aj malému dievčatku v dedine Vileňka Žytomyrskej oblasti, žene v dedine Krasnohirka v Odeskej oblasti, mužovi v dedine Teplivka Poltavskej oblasti. S nesmiernym bôľom v srdci chcel by som tento klas podať aj svojmu dedovi Ivanovi, ktorý zomrel od veľkého hladu vedno s celou svojou veľkou rodinou v roku 1932. Chcel by som tento klások odovzdať stovke, tisícke mestečiek a dedín Ukrajiny. V Kyjevskej, Doneckej, Čerkaskej, Mykolajivskej oblasti a na Kubani. Keby som tak mohol cez desaťročia podať tieto zrnka dedinám – Ľutsku v Charkivskej oblasti, Kosenka v Sumskej oblasti, Zajcivci v Luhanskej oblasti – dedinám, v ktorých takmer do jedného vymreli ľudia. Takáto bola „žatva“ veľkého hladu. Na otázku, čo je Hladomor, mám len jednu odpoveď – je to genocída". Sú to slová, ktoré by nemali nechať ľahostajnými nikoho ani u nás.

Poďme však po poriadku. V čase prvého hladomoru tzv. potravinárske oddiely konfiškovali dedinčanom obilie. Hovorilo sa, že pre potreby štátu, ale v skutočnosti to bol zámer – vyhladovanie regiónov, ktoré nesúhlasili s vtedajšou agrárnou politikou. V. I. Lenin osobne posielal vtedajšiemu ukrajinskému predsedovi vlády Rakovskému telegramy s požiadavkami posielať z Ukrajiny čím viac obilia. Neskôr ho kritizoval za neplnenie príkazov. To bola iba prelúdiá k veľkej tragédii. Keď v čase kolektivizácie v Ukrajine vzbíklo takmer dva tisíc vzbúr, vtedy Stalin využil Leninove skúsenosti a vrakoch 1932–1933 umelo vyvolal v Ukrajine hladomor. Súbežne stým začali sa represie proti ukrajinskej inteligencii a duchovenstvu. Tieto udalosti mali charakter genocídu, pretože boli nasmerované proti trom hlavným pilierom ukrajinského národa – dedine (okolo 70%), inteligencii a duchovenstvu. Že hladomor bol nasmerovaný práve proti Ukrajine, svedčí o tom aj napríklad oficiálna blokáda administratívnych hraníc Ukrajiny s Ruskom a Bieloruskom, taktiež ohromné cenové disproporcie na chlieb v Ukrajine a Rusku. Zomierali teda Ukrajinci, ktorí žili na najúrodnejších černozemiach, ktoré ešte nie tak dávno dokázali nakŕmiť pol Európy. Ničoho sa tak sovietske impérium nebálo ako Ukrajincov, preto jeho represívna optika bola namierená práve proti ním.

Súbežne s vyhladovaním ukrajinskej dediny pokračovala aj likvidácia ukrajinskej inteligencie. Keď sa hovorí o stalinskom despotizme, mnohým sa vybaví aj rok 1937. Je však pravdou, že stalinské represie sa v Ukrajine začali oveľa skôr. Archívne materiály svedčia o tom, že od roku 1927 po rok 1937 v Ukrajine bolo uväznených 274 tisíc ľudí. V priebehu roka a pol v období rokov 1937–1938 bolo orgánmi NKVD uväznených 270 tisíc obyvateľov Ukrajiny, približne toľko ako za predchádzajúcich desať rokov. Vraku 1937 bolo uväznených 160 tisíc občanov, z nich 67 tisíc 767 osôb bolo odsúdených na smrť zastrelením. Čistky nepoľavili ani vraku 1938. Za prvých šesť mesiacov bolo uväznených takmer 110 tisíc občanov Ukrajiny a 55 600 bolo odsúdených na smrť zastrelením.

Triedny boj sa preniesol z politickej platformy do kultúrnej sféry. Najväčšmi sa dotkol práve ukrajinských spisovateľov. Vraku 1933 boli uväznení: Meletij Kičura, Vasyľ Atamaniuk, Fedir Malyckyj, Dmytro Zahul, Volodymyr Jarošenko, Mychajlo Kozoris, Mečyslav Hasko, Serhij Pylypenko, Volodymyr Hžyckyj, Ivan Tkačuk, Oles Dosvitnij, Ostap Vyšňa, Vasyľ Bobynskyj, Myroslav Irčan, Mychajlo Jalovyj. Po zatknutí Mychajla Jalového spisovateľ Mykola Chvyľovyj 13. mája 1933 spáchal samovraždu. V liste, ktorý po sebe zanechal, boli aj také slová: „Zatknutie Jalového – to je likvidácia celej Generácie...“ O rok na to do väzenia sa dostavajú ďalší spisovatelia – Oleksa Slisarenko, Maksym Lebiď, Hryhorij Kosynka, Vasyľ Mysyk, Anton Krušeľnyckyj, Petro Vančenko, Vasyľ Vražlyvyj, Dmytro Hordijenko, Hryhorij Epik, Kosť Kotko, Mykola Kuliš, Andrij Paniv, Jevhen Plužnyk, Valerian Poliščuk, Valerian Pidmohyľnyj, Geo Škurupij a tak by sme mohli pokračovať.

Ukrajinská kultúra zaznamenala nepredstaviteľné straty. Môžeme si len predstaviť ako by títo majstri slova, boli medzi nimi literáti svetovej úrovne, za ktorých diela by sa nehanbila žiadna národná literatúra, boli obohatili nielen ukrajinskú, ale aj svetovú literatúru.

Keď Stalin vyhlásil generálnu líniu boľševickej strany smerom k likvidácii vidieckeho obyvateľstva, zároveň začal ťaženie proti ukrajinskej inteligencii ako „triedneho medzičlánku“, aby prostredníctvom fyzickej likvidácie duchovne zničil národ a tak pozbavil ho perspektívy národného obrodenia.

Pravdu o hladomore v Ukrajine totalitný sovietsky režim dokázal priam majstrovsky utajovať, preto doniesť ho do povedomia mnohých ešte aj dnes nie je také ľahké. Koncom augusta 2007 v Bezpečnostnej službe Ukrajiny (SBU) sa udialo niečo také, čo sa mnohým ani len nesnívalo. Uskutočnila sa tu prezentácia vydania Odtajnená pamäť. Hladomor 1932–1933 v Ukrajine v dokumentoch GPU – NKVD. Ide o zborník dokumentov, v ktorom sú vysvetlené príčiny a následky najväčšej ukrajinskej katastrofy 20. storočia – hladomoru-genocídy.

Svet vedel o tomto nešťastí, lenže zaryto mlčal. Strach pred Stalinom bol väčší než ľudské nešťastie.

V roku 2007 charkovské vydavateľstvo Folio v spolupráci s Talianskym inštitútom kultúry v Ukrajine vydalo Listy z Charkova. Vydanie obsahuje podrobné služobné hlásenia, ktoré talianski diplomati v ZSSR posielali svojej vláde o hladomore v rokoch 1932–1933 na Ukrajine a severnom Kaukaze. Sú to unikátne materiály, ktoré sa nachádzajú v archíve Ministerstva zahraničných vecí Talianska a svedčia o jednej z najväčších tragédií v dejinách Európy 20. storočia.

Ľubica Harbuľová v príspevku Hladomor na Ukrajine v rokoch 1932–1933 z pohľadu československej diplomacie, ktorý vyšiel v zborníku príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá bola venovaná práve tejto téme a konala sa v Prešove v novembri v roku 2007, poznamenáva, že v správe československého veľvyslanectva z 1. 4. 1933 sa opätovne konštatovalo pretrvávanie problémov na Ukrajine, na Kaukaze a v Povolží. Dôkazom katastrofálnej a napätej situácie boli aj listy, ktoré prichádzali na veľvyslanectvo v jarných mesiacoch 1933. Takmer všetky vypovedali o hlade a všeobecnom nedostatku. V jednom z nich bola opísaná situácia na Ukrajine: „Na Ukrajine a na čiernomorskom pobreží je skutočný hlad. Celé dediny sa živia trávou, kôrou stromov, ľudia puchnú a umierajú od hladu. Úmrtnosť deti je úžasná. Šíria sa epidémie ako následok trvalej podvýživy. Príšera hladu stáva sa hroznou skutočnosťou. Všade je nedostatok potravín a predmetov dennej potreby. Ľudia umierajú ako muchy.“

Téma hladu bola tabuizovaná. Ale boli to znovu spisovatelia, ktorí nemlčali, ale svojimi dielami hovorili svetu o genocíde na ukrajinskom národe. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť román Mária (Marie) Ulasa Samčuka, ktorý bol vlastne prvým románom v ukrajinskej literatúre o tejto tragédii. Spomínané dielo vyšlo v niekoľkých svetových jazykoch, takže sa s ním mohol zoznámiť aj čitateľ v západnej Európe. Obdobne by sme mohli hovoriť o románe Vasyľa Barky Žlté knieža (Žlutý kníže), o dielach Todosja Osmačky, esejistike Jevhena Malanjuka, ale najmä o pamflete Ivana Bahrianeho Prečo som sa nechcel vrátiť do ZSSR?, ktoré napísal v roku 1946 a vyšlo v angličtine, španielčine a po taliansky.

V Ukrajine zomierali ľudia a Kremeľ v tom čase exportoval zrno za hranice. Svetová verejnosť sa vtom čase tvárila, že o ničom nevie. Skôr nechcela vedieť... Veď práve v roku 1933 USA uznali ZSSR. V tom istom roku spisovateľ Bernard Shaw (1856–1950) navštívil Sovietsky zväz a vyhlásil, že nezbadal žiaden hlad, ba dokonca si zavtipkoval, že už dávno si tak nepochutnal ako na obede v Moskve.

Vedela v tom čase slovenská inteligencia o tejto strašnej tragédii?

Meno ukrajinského spisovateľa Jevhena Malanjuka (1897–1968) sme nespomenuli náhodne. Prvú vážnejšiu poznámku o ukrajinskej literatúre sovietskeho obdobia a o samotnom Malanjukovi v slovenskom časopise Elán uverejnil v 30. rokoch minulého storočia Jozef Kirschbaum. Práve vďaka J. Malanjukovi sa slovenský čitateľ dozvedel o situácii v ukrajinskej literatúre 30. rokov. Totiž Jozef Kirschbaum po stretnutí s Jevhenom Malanjukom vo Varšave v roku 1934 uverejnil v Eláne článok pod názvom Stretnutie s ukrajinským básnikom Jevhenom Malanjukom (Elán, IV., č. 9, máj 1934, s. 3–4). V príspevku J. Kirschbaum napísal: „O literatúre ukrajinskej nech prehovorí on sám. Tu pre Elán zasielam v preklade jeho článok. Článok bol napísaný ešte v roku 1929 – preto autor pripojil po prečítaní prekladu niektoré poznámky: 1. že od toho času proces boja s ukrajinskou literatúrou prešiel etapou „deukrajinizácie“, ba prosto rusifikácie v spojení s organizovaným hladom, ktorému podľahli celé milióny Ukrajincov; 2. že v tom procese skončil samovraždou M. Chvyľovyj; 3. že ukrajinská literatúra od roku 1930 legálne neexistuje. Ale boj trvá – už nie na pôde literatúry, lež na pôde hospodársko–politickej.“ Ide o článok J. Malanjuka Ukrajinská literatúra vo svetle súčasnosti, v ktorom zoširoka približuje vývoj ukrajinskej literatúry od najdávnejších čias až do začiatku 30. rokov minulého storočia. Okrem pohľadu analýzy literárneho procesu na Ukrajine, autor priblížil slovenskému čitateľovi aj zložitú spoločensko–politickú situáciu, v ktorej sa Ukrajina nachádzala a ako táto situácia negatívne pôsobila na ďalší vývoj ukrajinského písomníctva. Aj takýmto spôsobom sa mohla slovenská kultúrna verejnosť dozvedieť o hladomore na Ukrajine.

Pravda o hladomore v Ukrajine sa dostavala za hranice sovietskeho impéria diplomatickými kanálmi, prostredníctvom zahraničných spravodajcov. Vo februári 1933 politické byro strany schválilo uznesenie o cestách zahraničných spravodajcov po ZSSR, aby zamedzilo ich voľný pohyb. Napríklad anglického novinára G. Jonsa, ktorému sa predsa len podarilo vidieť a napísať o hladomore v Ukrajine, vyhlásili za nežiadúcu osobu v ZSSR. Ešte jeden paradoxný prípad. V roku 1933 časopis Červená cesta (Červonyj šľach) uverejnil rozprávanie japonského spisovateľa Naoši Tokinagiho Hlad počas bohatej úrody. Aj napriek tomu, že rozprávanie je venované udalostiam v Japonsku, názov a rok publikácie sú dôvodom domnievať sa, že išlo o pokus ezopovským jazykom povedať pravdu o hlade v Ukrajine. Až neskôr americký profesor Robert Conquest (1917) napíše: „Ukrajinských dedinčanov zničili nie preto, že boli dedinčanmi, ale preto, že boli Ukrajincami.“ Bol jedným z prvých, ktorý upozornil verejnosť na hladomor v Ukrajine v 30. rokoch minulého storočia.

Po vojne predstavitelia ukrajinskej diaspóry v USA tvrdili, že zodpovednosť za hladomor nesie moskovské vedenie. Dôležitým krokom k tomuto tvrdeniu bola kniha Viktora Kravčenka (1905–1966) Vybral som si slobodu (1946). Autor bol očitým svedkom hladomoru a ako člen sovietskej obchodnej misie v roku 1944 požiadal USA o politický azyl. Publikácia mala veľký ohlas a spôsobila zmenu pohľadu mnohých na hladomor 1932–1933 v Ukrajine. Americký historik James Mace (1952–2004), ktorý sa veľmi podrobne zaoberal problematikou hladomoru v Ukrajine, prirovnáva umelo vyvolaný hladomor v Ukrajine v rokoch 1932–1933 k židovskému holocoustu. Vidí vtom však iný druh genocídy – nie je tu snaha o čistú rasu, ale cieľom tohto genocídu bola likvidácia ukrajinského národa ako politického faktora a spoločenského organizmu.

Na obete hladomoru v Ukrajine netreba zabúdať a udalosti tejto tragédie by mali byť mementom pre všetkých a netvárme sa tak, že to nie je naše, že nás to nebolí!