Bohatier ukrajinskej poézie – takto nazval ukrajinského básnika Vasyľa Symonenka (1935–1963) spisovateľ Oles Hončar (1918–1995) a pokračoval: „Z hlbín života ľudu vzišla poézia Vasyľa Symonenka. Zo statočnosti národa, z jeho utrpenia a jeho víťazného zápasu zaznela jeho poézia. Odtiaľ je jej neporaziteľný duch, odtiaľ ten rozohnený zápal...“ Ukrajina si pripomína 80. výročie narodenia Vasyľa Symonenka. Poltavská a Čerkaská oblasť Ukrajiny, s ktorými je spätý básnikov život, dokonca vyhlásili rok 2015 Rokom Vasyľa Symonenka.

Čo je charakteristické pre jeho poéziu? Nekompromisná láska k Ukrajine. V čase, keď agresor napadol na Ukrajinu, aktuálne znejú jeho slová: „syn môj, na svete si možno všetko vybrať, len vlasť si nemožno vybrať!“ Nový čas si vyžadoval aj nové básnické postupy. Publicistická ostrosť a aforistickosť – to sú atribúty Symonenkovej poézie. Odráža sa v nej vlastný názor na veci, vlastné chápanie ľudskej podstaty a vlastná predstava o jej harmónii.

Debutoval v roku 1962 zbierkou Ticho a hrom (Tyša i hrim). V druhej posmrtne vydanej zbierke Zemská príťažlivosť (Zemne tjažinnja,1964) ešte väčšmi zaznieva ironicko-satirický tón jeho poézie. V roku 1965 vo Ľvove vychádza jeho zbierka poviedok Víno z ruží (Vyno z trojand). Pre jeho poéziu je príznačný morálny maximalizmus, preto niet sa čo diviť, že niektoré jeho básne nemohli byť publikované ani v čase „chruščovovského odmäku“. Šírili sa tajne, prepisovaním, najmä medzi inteligenciou a študentmi. Je však pravdou, že vtedajšia cenzúra z mnohých básní odstránila tie najpálčivejšie miesta. V denníku z 3. 9. 1963 Symonenko poznamenáva: „Moji priatelia pritíchli, nepočuť ani len slovo. Tlač je čoraz viac nemožná a drzá. Noviny Literárna Ukrajina kastrujú môj článok. Časopis Ukrajina sa vysmieva z mojich básní. Každý prisluhovač robí, čo sa mu zachce. K tomu všetkému treba ešte dodať, že v apríli boli stiahnuté básne zo Zmeny, odmietnuté boli básne v časopise Žovteň, dostal som košom od časopisov Dnipro a Vitčyzna...“

V roku 1965 vydal Svět sovětů ako svoju 1014. publikáciu antológiu ukrajinskej poézie pod názvom Mladá sovětská poezie, kde trinásť básní Symonenka preložila Hana Vrbová. O tom, aký bol záujem Symonenka o túto antológiu pri jej vzniku, svedčia jeho listy. V liste Ivanovi Svitlyčnému z 3. 9. 1963 Symonenko píše, že dostal list od O. Zilynského z Prahy, ktorý mu píše, že jeho básne „docestovali“, páčia sa im a prekladá ich H. Vrbová. O príprave tohto českého vydania básnik píše aj v listoch Hryhorijovi Kočurovi.

Na Slovensku sa čitateľ zoznamuje s poéziou Symonenka v roku 1980, keď vo vydavateľstve Smena vychádza antológia mladej ukrajinskej poézie Čistými rukami. V tomto vydaní desať básní preložil Vojtech Kondrót. Časopisecky v slovenčine vyšli tri poviedky. Poviedka Víno z ruží v časopise Beseda a Čierna podkova, Úsmev v Literárnom týždenníku (č. 24/2001). Smrť Vasyľa Symonenka je ešte aj teraz plná nejasností, dohadov, legiend... Výstižne to napísal novinár a spisovateľ Oleksa Musijenko (1935–2002): „A čo by tam netárali stranícki obhajcovia brežnevovštiny, smrť Symonenka vonkoncom nebola náhodná. Ako ukázali ďalšie spoločenské udalosti, podobným spôsobom, požičaným od gestapa, boli ,odstránení‘: novinár Jevhen Šynkaruk, umelkyňa Alla Horská, hudobný skladateľ a spevák Volodymyr Ivasjuk...“