„Umierajúc hovorím vám všetkým: Nikdy som sa bez lásky neusmieval na vás, na slnko, na vietor, zelený list. V mojom smiechu som vždy videl ľud! Dobrého človeka, láskavú ženu, veselookú dievčinu, dieťa, babku s dedkom. A želal som si, aby sa usmievali aj oni, aby boli veselí, radostní, dobrí...“, napísal vo svojom denníku ukrajinský spisovateľ Ostap Vyšňa (vlastným menom Pavlo Hubenko, 1889–1956), ktorého 125. výročie narodenia si pripomína kultúrna verejnosť Ukrajiny.

Prvé svoje satirické dielo uverejnil v novinách Narodna volja v roku 1919. Na začiatku 20. rokov začína aktívne pracovať v ukrajinských periodikách. V júli 1921 sa pod fejtón podpíše pseudonymom Ostap Vyšňa. V 30. rokoch Vyšňa spája svoju tvorbu s vtedajšími pálčivými politickými a sociálnymi zmenami. Sústreďuje sa na dedinu. Jeho satirické a humoristické poviedky sa u čitateľov tešia veľkej obľube. Jedna za druhou vychádzajú zbierky jeho „úsmevov“ ( usmišok). Netreba opomenúť aj zbierku humoresiek Ukrajinizujeme sa ( Ukrajinizujemos), ktorá v rokoch 1926–1929 zaznamenal šesť vydaní. Lenže takmer 50 rokov sa diela tejto zbierky nesmeli uzrieť svetlo sveta.

Nič netrvá večne. Ani úspech. 26. decembra 1933 Vyšňu uväznili a vo februári 1934 ho odsúdili na trest smrti, ale v marci mu trest zmiernili – dostal 10 rokov väzenia. Svoj trest si odpykával v Uchte, Komi ASSR, v bani Edzi-Kyrta. V tejto súvislosti nemôžeme opomenúť román Volodymyra Hžyckého (1895–1973) Noc a deň ( Nič i deň, 1965), v ktorom približuje čitateľovi osudy väzňa Ostapa Vyšňu (v románe vystupuje ako Holubenko). V roku 1968 bratislavské vydavateľstvo Tatran vydalo tento román pod názvom Odsúdení bez súdu v preklade Marty Ličkovej. V doslove slovenský ukrajinista Michal Molnár napísal: „Hžyckého zmienky o O. Vyšňovi, ktorý bol jedným z najobľúbenejších ukrajinských satirikov, sú obzvlášť cenné tým, že o ňom doteraz v Ukrajine nikto nepublikoval spomienky práve z tohto smutného obdobia jeho života.“

Začiatkom decembra 1943 sa dostáva na slobodu. Už v roku 1944 sa vracia k literatúre. V novinách Radjanska Ukrajina publikuje svoju známu Zenitku (protilietadlové delo). V nasledujúcich rokoch sa objavujú nové zbierky humoresiek, politických fejtónov a pamfletov. Venuje sa aj umeleckému prekladu. Z českej literatúry prekladá humoristické poviedky Jana Nerudu a Jaroslava Haška. Vyšňa písal aj divadelné hry. V preklade Vlastimily Abžoltovskej vyšla v češtine hra Vjačeslav ( Venoušek, DILIA, Praha 1959, 63 s.).

Vo vydaní Sto padesát let česko-ukrajinských literárních styků 1814–1964. Vědecko-bibliografický sborník (Svět sovětů, Praha 1968, s. 167–168) sa uvádza 42 pozícií prekladov diel O. Vyšňu v českých novinách a časopisoch. Medzi prekladateľmi sú také mená: Vlastimila Abžoltovská, Václav Židlický, Josef Spilka, Alice Hnatyšaková, J. Vrba, M. Ctibor, Ksenie Slaviková-Birulová, L. Hajevská. V slovenčine vyšli dva výbery humoresiek Ostapa Vyšňu, ba dokonca v ten istý rok: Ostap Vyšňa: Poľovačka sa začína... (Vydavateľstvo Príroda, Bratislava 1985, 102 s., preložil Julo Kokavec) a Ostap Vyšňa: Polievka z divej kačice (Tatran, Bratislava 1985, 236 s., preložil Andrej Pestremenko).

Súčasná ukrajinská literárna kritika tvrdí, že Ostap Vyšňa bol prvý, ktorý kliesnil cestu ukrajinskej satire a humoru v nových podmienkach a to aj vtedy, keď neboli pre tento žáner najpriaznivejšie podmienky.