Existujú knihy, ktoré už pri ich vzniku môžeme označiť za kanonické. S istou dávkou rizika za kanonickú môžeme považovať aj O detektívke spisovateľa Kornela Földváriho. Ťažko si predstaviť, že by niekto v budúcnosti mohol na Slovensku analyzovať detektívku bez spomenutia tejto knihy. Földvári však neanalyzuje detektívku odborným spôsobom, nepoužíva literárnovedný prístup, dokonca ani odborné slová. Zaoberá sa jadrom problému bez zbytočných konštrukcií. Na pomerne malom priestore nájdeme spomenuté veľké množstvo mien, pričom sa ani netají, že niektoré sú mu menej sympatické ako iné. Földvári s iróniou preňho typickou pristupuje k detektívke ako k žánru, ktorý si zasluhuje plnú pozornosť. Odmieta zaradenie detektívky medzi „nízku“ literatúru. Uvedomuje si kvantitu, s akou je knižný trh zavalený brakom vydávajúcim sa za detektívku, to mu však v žiadnom prípade nebráni intenzívne obhajovať majstrov žánru, niekedy tak vášnivo, až vidno obdiv k niektorým z nich.

Popri inom významnom teoretikovi detektívky a tiež spisovateľovi Tomášovi Horváthovi a jeho štúdiách, je Földváriho počin priekopnícky aj z dôvodu vytvorenia chronologického prehľadu autorov detektívnych príbehov na Slovensku prakticky až do súčasnosti. Pred rokom 1989, podľa tohto prehľadu, zásadné diela vytvorené neboli, výraznú hodnotu pre prínos do žánru prisudzuje až súčasným spisovateľom Dominikovi Dánovi a Daniele Kapitáňovej. Spomína polozabudnutých, bežnému čitateľovi úplne neznámych autorov, napr. Petra Horana.

Eseje zaoberajúce sa esenciou detektívneho žánru si pozorne všímajú rozdiel medzi súkromným a štátnym detektívom, respektíve policajným inšpektorom. Nie je náhoda, že väčšina detektívov sú ľudia mimo štátnej sféry. Sú silní individualisti a stelesňujú mnohé rozpory a konflikty s existujúcim spoločenským poriadkom. Detektívka je „svojráznou formuláciou odvekého polemického vzťahu obyčajného človeka k vrchnosti a k jej inštitúciám“. Čítanie a pozeranie súčasných detektívok veľmi rýchlo vedie k pozorovaniu organizácie na vysokej úrovni. Policajti sú niekedy až znepokojujúco efektívni, ich metodika je prísne vedecká, deľba práce medzi jednotlivými oddeleniami presná, a vyvolávajúca vzájomnú závislosť na spolupráci. Na druhej strane osamelí detektívi pracujú na vlastnú päsť, nedisponujú laboratóriami, ale zato buď špičkovým úsudkom, nekonvenčným prístupom alebo oboma.

Navyše je to aj polemika so životom a smrťou. Nie je asi úplne jasné, či konanie zla vyplýva z prirodzenosti človeka alebo ho spôsobuje vplyv sociálneho prostredia, prípadne je to kombinácia okolností a osobnostných predpokladov jednotlivca. Kľúčová je skôr odpoveď na otázku, kto je páchateľom zločinu. Širšie okolnosti kriminality nachádzame špecificky u niektorých spisovateľov. Motívy vraždy u Agathy Christie vyplývajú zo psychologického profilu páchateľa, psychológia je obľúbený koníček „malého pána“ Hercula Poirota. Zjavné sú ale aj sociálne okolnosti, respektíve spoločenské vrstvy zohrávajú závažnú úlohu v mnohých príbehoch. Možno keby sa skúmala početnosť čisto osobných motívov ako žiarlivosť alebo sklamanie v láske v porovnaní s vraždou pre peniaze alebo majetok, tak by bolo možné vyjadriť jednoznačnejšie závery.

Földvári vyslovene tvrdí, že úlohou drsnej školy detektívky, ktorej typickými predstaviteľmi boli Raymond Chandler a Dashiel Hammett, bolo demaskovať spoločnosť, v ktorej sa odohrávali zločiny.

Hľadanie pôvodu detektívky nás privádza nielen ku klasikom tohto žánru, predovšetkým k otcovi zakladateľovi E. A. Poeovi, ale ešte ďalej do minulosti a žánrovej rozmanitosti. „Neodmysliteľne sem patrí aj román s tajomstvom, prípadne, ak by sme šli ďalej, ľudová rozprávka – a podľa niektorých dokonca hádanka, jeden z najstarších literárnych útvarov.“ Földvári poukazuje aj na mnohé paradoxy vývoja detektívky. Prívrženec špiritizmu A. C. Doyle vytvoril napríklad jednu z najprísnejšie uvažujúcich postáv v príbehoch Sherlocka Holmesa. „Autor v nich detektívku postavil na pevné základy dôslednej logiky a racionalizmu. Vytvoril z nej funkčnú stavbu, vyhádzal romantické kulisy či zločin ako mystické osudové predurčenie.“

Detektív v interpretácii Kornela Földváriho je stvoriteľ. V samotnej knihe nachádzame celú galériu týchto stvoriteľov. Okrem spomenutého Chandlera, Hammetta, Doyla a Christie sú to ešte ďalší významní predstavitelia žánru - G. K. Chesterton, E. S. Gardner, R. Van Gulik, dokonca aj Karel Čapek.

Hoci kniha O detektívke nie je žiadnou odbornou publikáciou (nerobí si na to ani nárok), v bohatom množstve kapitol si všíma celé spektrum literárnych postáv, porovnáva ich metódy, prístup k zločinu a životný štýl, ktorý vedú, spoločenské prostredia, v ktorých sa pohybujú, obľúbené frázy a prehovory. Čitatelia by možno ocenili väčší rozsah jednotlivých kapitol a zoznam použitej, prípadne odporúčanej literatúry, napriek tomu si znovu dovolím poznamenať, že ide o jedinečnú knihu. Földvárimu nespôsobuje problém kritizovať autorov za chyby a závažné nedostatky, napr. Dominikovi Dánovi, ktorého inak vyzdvihuje, odporúča, aby sa „očistil od retardujúcich pasáží“. Keďže Földvári pôsobil roky ako redaktor Kultúrneho života, jeho rady sú cenné a oplatí sa všímať si ich.

Keďže detektívke by nemala chýbať ani irónia a zmysel pre humor, čitateľov čaká navyše mimoriadne príjemné prekvapenie: na vnútornej strane prebalu nájdu tri nové prípady Sherlocka Holmesa.