Spisovateľ Dušan Mitana mal už od svojich začiatkov v polovici šesťdesiatych rokov renomé zaujímavého prozaika, avšak v deväťdesiatych rokoch sa jeho písanie vydalo značne pochybným smerom. Rozpaky vyvolal najmä Návrat Krista, no ani nasledujúci Môj rodný cintorín pošramotenú reputáciu nevylepšil.

Spomienka na staré časy
Najnovší román Zjavenie pripomína spolovice autorove staré dobré časy a spolovice jeho náboženské úniky. Na jeho začiatku stojí motto o potrebe premeny, na konci poznámka, že jedna z postáv – spisovateľ Dušan Jonáš – „možno napíše aj knihu Zjavenie – svedectvo o procese premeny“. Mitanovo románové chápanie premeny má pritom niekoľko úrovní: je témou i konštrukčným prvkom. Týka sa predmetu aj žánrovej výstavby, keď spája rôzne žánre, kombinuje formy a rozprávačské postupy. Mitana cez životné príbehy svojich troch protagonistov – Dušana Jonáša, Dušana Eliáša a  Dušana Mitanu – rozpráva o historických a spoločenských zmenách, premenách a zlomoch, ako ovplyvnili životy ľudí na Slovensku a v bývalom Československu najmä v druhej polovici 20. storočia. Cez prirodzené spojenie životného príbehu jednotlivca a spoločnosti konštruuje minulosť a popritom cez akt rozpomínania a reflexie v náznakoch vyslovuje svoju vlastnú osobnú skúsenosť. Svojím spôsobom píše spoločenský román a súčasne literárnu autobiografiu. 

O sebe...
Literárny svet Zjavenia je zmesou ilúzie a reality, je fiktívny aj reálny zároveň. Mitana začína aj končí  v priestore fikcie, no ťažisko románu predsa len kladie niekam inam: do sféry otvorene nepriznanej autobiografickosti. Vytvára síce ilúziu románového príbehu, no prostredníctvom neho skryte vypovedá o sebe – autobiografický moment necháva prerastať a vrastať do umeleckej fikcie. Treba však mať na zreteli, že prípadná znalosť reality (faktov z autorovho života) nemôže byť filtrom vnímania literárneho diela či nebodaj jeho korektorom. Kým v predchádzajúcich knihách (Hľadanie strateného autora, Pocity pouličného našinca) bolo prelínanie životných osudov fiktívnych postáv s reálnou Mitanovou biografiou v zásade mystifikačným prvkom, teraz Mitana smeruje skrze a súčasne ponad zavádzanie a fabulačnú hru – k správe o sebe. Tento moment vnáša do jeho textu osobný ľudský význam a je – odhliadnuc aj od kompozičnej nevyváženosti celku – zdrojom jeho nepopierateľnej sugestívnosti. 

...a o dobe
Román Zjavenie situoval Dušan Mitana do konkrétneho historického času a geografického priestoru. Jeho postavy majú svoju prehistóriu a svoje zázemie a aj keď sú z dvoch tretín projektované ako fiktívne, odkazujú na svojho reálneho tvorcu. Dá sa to povedať tiež tak, že skutočnosť sa rozplýva vo fikcii, ale z tieňa fiktívnych postáv opakovane vykúka skutočný Mitana. Ten ako spisovateľ lavíruje medzi dištanciou a stotožnením, literárnou štylizáciou a štylizovanou autentickosťou. Pohybuje sa na hranici spochybnenia fiktívnosti a zároveň spochybňuje autentickosť, akoby sa stále usiloval udržať si odstup, mať istotu uprostred chaosu, v ktorom žije. Táto jeho pozícia na hranici vytvára priestor pre formulovanie rolí jednotlivých protagonistov, od ich samostatnej existencie až po spisovateľovo alter ego, pričom literárne klišé dvojníka dostalo do partie, pre zvýraznenie momentu konfrontácie, ešte tretieho. V tomto zmysle sú postavy hlavným, nosným prvkom Mitanovej epiky: traja Dušanovia mu umožňujú zachytiť protikladné (a predsa v mnohom podobné a ľudsky blízke) polohy existencie človeka v spoločnosti poznačenej ideológiou i jeho život v zmenených spoločenských pomeroch. 

Krátky dych na dlhú trať
Kým prvá časť románu sa vyznačuje sústredeným vytváraním troch samostatných sujetových línií, ich paralelným rozvíjaním a postupným vrstvením, v druhej časti Mitana svoju výpoveď zužuje a zjednoznačňuje – vo vzťahu k sebe samému. Dovtedajší sparing partner Dušan Eliáš sa náhle stáva len epizódnou postavou a celú plochu pokrýva alternujúca dvojica Dušan Jonáš / Dušan Mitana.  V istom momente, s nástupom témy náboženského zaujatia, Mitana akoby stratil silu dokončiť, čo naširoko rozohral – jeho počiatočné nasadenie a epická razancia sa kdesi vytratili a ostalo iba dobiehanie zo zotrvačnosti. 

Mitanovo Zjavenie nesprostredkúva žiadne nadprirodzené oznámenie či Božie vnuknutie. Ukazuje však, že písanie Dušana Mitanu ešte stále môže byť aj svieže a pútavé (ak je „spútané“ zmysluplným príbehom). Zjavenie je správou o stave spoločnosti, no najmä o hľadajúcom človeku a spisovateľovi Dušanovi Mitanovi.  

Dana Kršáková
Knihy & spoločnosť 3/2006