Hocijako môže čitateľ očakávať zmenu, spisovateľ má právo nebyť radikálne iný. Dušan Dušek písal pred rokmi v jednej zo svojich detských knižiek o maliarovi, ktorý sa usiloval „nájsť si (medzi všetkými farbami sveta) vlastný chodníček, nikdy však nepoužívať len jednu farbu a maľovať len jednu vec“. Dnes je ale Dušek sám spisovateľom, ktorý síce ide po vlastnej ceste, no píše iba jedným spôsobom stále o rovnakých veciach. A popritom sa opakuje. Ak predtým občas menil optiku a totožné veci staval do iných súvislostí, inak ich nasvecoval, dnes už posun v kontexte nemá samospasiteľnú funkciu. Skôr pripomína čisto pragmatické viacúčelové použitie už napísaného. Bez obdobných návratov by toho na knižku bolo ešte málo, no viac by sa vyplatilo trocha počkať.

V knihe Vták na jednej nohe využíva Dušan Dušek svoje overené postupy: osobný, autobiograficky ladený príbeh znova načrtáva prostredníctvom radu lyricko-poetických impresií, poznámok, drobných príhod a príležitostných textov. Prídavkom navyše je divadelná hra. Vracia sa k zbierke próz Teplomer (1996), k svojmu literárnemu alter ego - spisovateľovi Adamovi a k jeho žene Škorici. Svoje postavy štylizuje sebareflexívne a identifikačne, smeruje k emocionálnej čistote a k dojatiu nad malými zázrakmi všedného dňa. Vnútornou harmóniou svojho fragmentárneho príbehu stavia hrádzu deštruktivite vonkajšieho sveta. Obranou pred vonkajšími katastrofami a nešťastiami je sústredenie sa na drobný, náhodne odpozorovaný detail, radosť z maličkostí, šťastie z pocitu blízkosti druhého človeka, z lásky overenej a preskúšanej rokmi spoločného života.

Bezmocný voči chorobnej ľudskej zlobe, no s túžbou po harmonickej ucelenosti si chráni svoj malý priestor a súčasne ukazuje svoje umenie vedieť vidieť, počuť, cítiť. Na rozdiel od predchádzajúcich próz sa neobracia do minulosti, ale upriamuje sa na prítomnosť. V tomto zmysle môže byť Vták na jednej nohe akousi obdobou fiktívneho poetického denníka autorových posledných zhruba dvoch-troch rokov. Hoci viaceré zápisy sú žánrovo označené ako správy (napríklad o istých ročných obdobiach), vecný názov len zakrýva ich skutočnú lyrickú povahu. Záznamy tohto druhu majú ráz bezprostredného zachytenia prítomného okamihu, keď aktuálny zážitok ešte neprešiel filtrom spomienky. V texte potom celkovo prevláda impresionistická metóda - Dušek sa pokúša zachytiť, stvárniť dojem, pocit, atmosféru, a tak fixovať prchavú skutočnosť. Ďalšou rovinou knihy je vyslovovanie osobnej skúsenosti istej životnej fázy.

Knihu jej autor označil ako leporelo - a takýto podtitul nie je ani znevažujúci ani marginalizujúci. Výstižne pomenúva základný výstavbový princíp prózy: priraďovanie samostatných „obrázkov“. Badateľná je posilnená fragmentárnosť. Tá vystupuje do popredia najmä v časti nazvanej Isola d´ Elba, ktorá azda najviac signalizuje aktuálne autorské smerovanie. Dušek zostručňuje svoju literárnu výpoveď, vystačí s náznakom, už samotné prosté fakty zo života (na úrovni vecného pomenovania) nesú poetický zmysel. Čoraz viac sa prikláňa k skladačke „drobných pozorovaní“, pričom jednotnú perspektívu týmto autonómnym záznamom dáva hľadisko autorského subjektu.

Dušek odhaľuje svoj zážitkový svet a je nesporné, že jeho jemné rozohrávanie hry doslovných a metaforických významov a krehká básnická obraznosť dokážu zaujať. O to viac mrzí, že neselektívnym usporiadaním knižky svoje kvality sám oslabil.

Pri všetkej úcte k Dušanovi Dušekovi a značných sympatiách k jeho poetickému videniu sveta nie je jeho najnovšia knižka presne tým, čo by sme očakávali od autora jeho úrovne. Je to škoda, pretože Dušek má na viac než len na opakovanie toho, čo už kedysi napísal a pri inej, na to určenej príležitosti aj prečítal či publikoval. Pokojne sa môže tiež zaobísť bez recyklovania svojich tak či tak návratných motívov, obrazov, celých epizód, ktoré sa u neho prelievajú z jednej knihy do druhej. Nie je nútený vydávať knižku za knižkou, aby presvedčil o svojich prednostiach, alebo aby sa nestratil z povedomia čitateľov. Podobnými kúskami ako Vták na jednej nohe iba oslabuje svoju prozatérsku suverenitu.

Dana Kršáková, psáno pre týždenník Domino forum

Podrobně o autorovi na http://www.litcentrum.sk/linda/osoba_ukaz.php?id=48.