Kniha Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2018. Renomovaný autor, Pavel Vilikovský je laureátom tejto ceny z roku 2006 aj 2014, finalistom v rokoch 2007, 2010 a 2015.

Úvod knihy patrí typickému, priemernému Bratislavčanovi Ivanovi. Ivan je ženatý, má syna, pracuje v reklame, má priemernú krízu stredného veku, ktorú rieši typicky, neverou, s ani nie príťažlivou ani nie odpudivou finančnou poradkyňou. Keď román začne kulminovať jeho možným (nepriznaným) otcovstvom, či prasknutím nevery, autor ho (a jeho fiktívny príbeh) zrazu opustí. Zhmotnený Ivan v kaviarni konfrontuje Autora Obyčana, to znamená autora v role obyčajného človeka. Ten vysvetľuje: „,Ak je medzi tou knižnou postavou a vami nejaká podobnosť, bude to asi tým, že ste taký,‘ prehltne slovo tuctový, ‚všeobecne rozšírený zjav, taký typický,‘ prehltne aj slovo výlupok, ‚exemplár našich čias. A zachytiť typické úkazy a zjavy to je jedna z úloh literatúry.‘“ (s. 105) Samozrejme, Pavel Vilikovský ironizuje literatúru a jej úlohy.

Typickosť literárneho Ivana spôsobí, že sa v ňom každý nájde, zároveň jeho priemernosť začne nudiť samotného Autora Obyčana, ktorý opustí uveriteľný, priemerný časopriestor a začne sledovať fantastický príbeh Janíčka s krásnymi ženskými prsiami a krutej vojvodkyne, ktorá bola v mladosti krásnou strojvodkyňou. A hoci ich vášnivý vzťah evokuje rozprávku, prebleskujú v ňom momenty reality, ktorá, hoci je pravdivou ilustráciou súčasnosti, pôsobí neuveriteľne až čudne: „K nijakému rozhovoru nedošlo, dievčatá sa bez slova usadili pri dverách oproti sebe, v rukách sa im ani nevedno ako a skade zjavili mobily a hneď do nich začali ďobať ako hladné sliepky.“ (s. 164–5) Toto prirovnanie odtypizuje typický výjav súčasnosti, keď ľudia trávia čas virtuálnym rozhovorom namiesto reálnej komunikácie tu a teraz, Vilikovského kruté prirovnanie ukazuje bežné ľudské správanie ako nepochopiteľné a choré.

Vtipná krutá vojvodkyňa je umelkyňa, fotografka: „Krutá vojvodkyňa verila v silu umenia. Považovala ho za čarovný prútik, ktorého šibnutím možno človeka meniť, a práve sa chystala umením svojich erotických fotografií pošibať Ptyžana.“ (s. 169) Hoci aj v tejto vete cítiť ironický odstup, dvojzmysel a trošku rezignácie, Vilikovského nápaditá štylizácia a manipulácia so slovom potvrdzuje silu slova a umenia, čitateľ sa nechá zlákať autorovou hrou. Textom sa prepletajú úvahy nad umeleckou tvorbou, zmyslom umenia a literatúry. Tieto reflexie referujú k potrebe sebareflexie: ,,Múdry ujo Hegel ti vraví, že na konci tvojho sebapozorovania si vždy zasa len ty sám. Jednotlivina. Nič širšie, všeobecné a všeľudské, tak prečo by to malo niekoho zaujímať?“ (s. 175).

Aj v rozprávke o krutej vojvodkyni sa pozorovanie narcisistického ega posúva k reflexii spoločnosti, kde ,,zaoberať sa druhým je otrava“ (s. 150). Vojvodkyňu jej sústredenosť na seba nakoniec zabije, je zavraždená, vtipne, hoci kruto.

Vilikovský má nádhernú slovenčinu a brilantne narába so slovom. Román pozostáva z momentov, zábleskov Ivanovho života, v texte je ale cítiť zreteľný rytmus a štruktúru. Každý fragment začína vetou „Koho by to zaujímalo“ a končí rezignovaným „Ale koho by to zaujímalo“. Práve to sklamané „ale koho by to zaujímalo“ naznačuje čitateľovi, že niekoho (Autora a možno aj čitateľa) príbeh Ivana zaujímať prestane. Keď už príbeh „naozaj nemôže nikoho zaujímať“, končí aj príbeh Obyčana, ktorého paradoxne zrazí Audi A8, čo môže byť alúzia na reklamu, ktorú Ivan v texte tvorí. Ivanov príbeh končí smrťou, dosť typický koniec, a nielen v literatúre. Text končí pár vetami potvrdzujúcimi postmoderný status celého textu: „Upozornenie: V tomto texte boli umiestňované produkty. Všetky produkty vrátane príbehu a postáv sú však len myslené a nemohli by zavadzať vo dverách. Nijaký príbeh nie je skutočný, skutočný, je len rozprávač. Ale to už naozaj nemôže nikoho zaujímať.“ (s. 183) Táto ďalšia, sebareflexívna vrstva, zjednocuje celú knihu.

Na obálke knihy je použitá Vilikovského abstraktná a hravá ilustrácia. Kniha už na prvý pohľad zaujme názvom. Titul Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa akoby referoval ku Krutému strojvodcovi z roku 1996. Práve čas pre iného, záujem o toho druhého by mohol byť spoločnou témou oboch kníh.