Árpád Kun, reprezentant strednej generácie súčasnej maďarskej literatúry, debutoval ako 24-ročný zbierkou básní v roku 1989. Väčšina jeho doterajších textov teda vznikala už v uvoľnenej atmosfére demokratického Maďarska, otvárajúceho svoje hranice krajinám západnej Európy. Kun už ako absolvent vysokej školy tejto možnosti príkladne využil, keď v roku 1995 odišiel na Sorbonnu, kde napokon získal diplom aj z francúzskej literatúry. Následne si doplnil vzdelanie na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvöse v Budapešti, na ktorej toho času v roli pedagóga pôsobil aj generačne starší, a českým a slovenským čitateľom známejší, významný prozaik a dramatik, György Spiró. Francúzska kultúra Kuna prirodzene formovala i v ďalšom období, keď sám ako učiteľ pôsobil v rokoch 2003–2005 v Bordeaux. V nasledujúcom roku sa jeho pôsobisko presunulo na sever Európy, do Nórska, kde okrem literárnej činnosti ako domáci ošetrovateľ zasvätil svoj život starostlivosti o seniorov. Nie je preto náhodou, že po niekoľkých zbierkach poézie a cykle poviedok našiel práve počas tejto životnej skúsenosti námet pre svoj prvý román s názvom Šťastný sever (v origináli Boldog észak, Magvető, Budapest, 2013), za ktorý získal prestížnu maďarskú literárnu cenu AEGON.

V Kunovom románe Šťastný sever podobne ako autor opúšťame priestor geografického Maďarska a sledujeme osud protagonistu a zároveň rozprávača v jednej osobe, akéhosi Aimého Billiona, muža narodeného v Afrike, no s komplikovaným genealogickým pozadím. V histórii rodiny sa totiž kombinuje francúzska identita otca i oboch starých otcov s africkou kultúrou kmeňa Bnokimov zdedenej po babičke a jemnou vietnamskou črtou pridruženou od dedka z otcovej strany. Toto komplikované rodinno-etnické pozadie tak vytvára základné fabulačné pole, ktoré autor využíva najmä v prvej časti knihy odohrávajúcej sa vo frankofónnom africkom Benine. Lineárnosť sujetu prvej tretiny románu je značne deformovaná, Aimé rozpráva príbeh vlastnej rodiny prostredníctvom spomienkových fragmentov či epizodických príbehov jej jednotlivých členov, ktoré čitateľovi postupne odkrývajú záhadný svet mnohovrstevnej africkej kultúry. Rozprávač nás oboznamuje s často fantastickými osudmi rodinných príslušníkov, pričom nesúvisle radené vrstvy partnerských vzťahov svojich rodičov a starých rodičov vytvárajú spletitý obraz veľkých lások a zároveň tragických sklamaní. Pritom sa v priestorovom rámci Afriky stretávame s celým radom motívov rôznych duchov vúdú, rituálneho náboženstva, ľudového liečiteľstva či africkej flóry a fauny. Keďže sa často racionálne nevysvetliteľné javy, akými sú napríklad pôsobenie duchov a božstiev na osud ľudí či prechádzanie postáv medzi svetom živých a mŕtvych, odohrávajú ako akási všedná prirodzenosť každodennosti, je na mieste v tomto zmysle uvažovať o tvorivých postupoch magického realizmu.

Očividnou fabulačnou axiómou románu Šťastný sever je samozrejme cesta. Postava Aimého totiž paradoxne v rodnom Benine zažíva pocit cudzosti, vnútornej nepatričnosti voči domovskej spoločnosti v rámci exotického prostredia Afriky. Omnoho viac v sebe nachádza svoju európsku časť identity, keď tvrdí nasledovné: „Ve škole jsem se ještě cítil Francouzem, venku v Africe už Evropanem, ale takovým Evropanem, který Beninem jenom projíždí.“ (s. 37) Svoju túžbu vymaniť sa z duševného bezdomovectva, z hlboko preciťovanej samoty, rieši hrdina hĺbkovým čítaním sprievodcov po európskej architektúre či štúdiom európskych jazykov, okrem iného tiež nórčiny, s ktorou sa stretáva ako ošetrovateľ počas svojej spolupráce s nórskymi misionármi. Jeho mentálny presun z pohanskej Afriky na sever, do rozvinutej Európy, je nasledovaný tým fyzickým vo chvíli straty posledného člena rodiny, svojej matky, ktorú absencia muža, Aimého otca, priviedla k veľkej zatrpknutosti aj voči vlastnému synovi.

Potom čo sa Aimé rozlúči s matkiným fyzickým telom a jej mystickým prevtelením v podobe umierajúceho veľhada v lietadle smerujúceho do Francúzska, sa príbeh v svojej druhej časti do veľkej miery ochudobňuje o magické prvky a protagonista vstupuje do priestoru realistickej, ďaleko viac materiálne založenej, monoteistickej Európy. V tomto bode sa i kompozičná štruktúra románu značne premieňa, a hoci si rozprávač ponecháva epizodický štýl rozprávania, radenie jednotlivých príbehov získava lineárnejší charakter. Atmosféra tepla, chaosu a iracionálna zhmotnená do obrazov púšte, duchov vúdú a veľhadov je po krátkom francúzskom priedele vystriedaná ovzduším emocionálne striedmeho, no zato systematického chladného Nórska, typizovaného prítomnosťou fjordov, stádami oviec a vražednými rosomákmi. Týmto prekódovaním literárneho prostredia sa autor od komplikovanej fragmentárnosti dostáva k rozvinutiu realistickejšie zobrazeného osobného príbehu protagonistu.

Ten sa na novom mieste vďaka svojej vynikajúcej jazykovej pripravenosti dostáva ľahko k práci turistického sprievodcu. S nórskym prostredím sa rýchlo identifikuje ako s jemu bližším, čoho jasným znakom je tiež objavenie podobizne černocha na drevenom chráme, zvláštnej vikingsko-kresťanskej architektonickej pýche „Popolavého Údolia“. Pocit cudzosti sa však u hlavnej postavy naďalej navracia, keď vo svojom podvedomí, stále silne ovplyvnenom africkou spiritualitou, reflektuje o svojej pozícii nasledovne: „Dopadl na mě stín nějakého vzácného ducha, protože mě napadlo, že opravdu šťastný může být jenom člověk dokonale bílý, bílý jako mléko.“ (s. 140) Postava Aimého ale nie je typom rezignovaného človeka. Svoju inakosť využíva vo svojej prospech, prijíma ju ako sebe vlastnú, čím poráža akýkoľvek pocit menejcennosti. V hĺbke vlastnej cudzorodej identity tak nachádza svoju prirodzenosť: „Duch cizosti mě nesleduje proto, že by mě chtěl zničit, nýbrž protože ke mně patří! Čím méně se ho bojím, tím je vlídnější. Kdybych konečně přijal, že také on jsem já, ještě bych si ho ochočil. A kdybych si ho zamiloval, z děsivé příšery by se stal mým poslušným jezdeckým koněm.“ (s. 144) Významný integračný moment, keď sa Aimé stáva rešpektovaným členom osadenstva, ba dokonca hrdinom prezentovaným v titulku miestnych novín „Vikinská polnice“, nastáva pri záchrane kultúrneho pokladu komunity od požiaru hroziaceho domácim radikálom.

Avšak tému cudzosti v knihe Árpád Kun rozpracúva na omnoho širšej významovej ploche. Okrem pocitu absencie domova a vlastného vnútorného ukotvenia, rozkladu rodiny či hľadania vlastného životného priestoru ju autor v poslednej časti románu sémanticky rozširuje o ďalšiu veľkú oblasť, akou je schopnosť nadviazať telesný a emocionálny kontakt s opačným pohlavím. K milostnej rovine románu, naznačenej v jeho prvej časti veľkou láskou Aimého starého otca k svojej žene, ktorá prekoná i fyzickú konečnosť, sa oblúkom autor vracia v poslednej časti knihy. Absencia telesnej túžby v africkom prostredí sa prebúdza v mrazivom Nórsku s príchodom prvého snehu. Nový vnem externého chladu sa tak dostáva do kontrastu s rozhorením spontánnej pudovosti, s otvorenou zrelosťou mužskej telesnosti. Tá prekvapivo prebieha pri ošetrovateľskej práci, počas ktorej sa pri starostlivosti o nemohúcich seniorov hrdina stretáva s iným typom fyziologických prejavov, so starobným rozkladom a vylučovaním telesných zvyškov. Kun sa podobne ako jeho hrdina neštíti priam naturalistického zobrazenia tela v štylisticky explicitnom prejave. Téma staroby a fyzického odchodu sa tu konfrontuje s príchodom postavy Gréte, hoci mladej, no fyzicky postihnutej ženy. Jej význam pre hlavného hrdinu je predznamenaný opäť raz magickým obrazom záchrany lososa vyvrhnutého z tapety na oddelení ošetrovne. Medzi emocionálne deformovanou postavou Aimého a fyzicky nedokonalou Gréte sa následne pomaly rodí vzájomný cit. Tento akt je u Kuna možný len vďaka mimoriadnej otvorenosti vo sfére humánnosti, solidarity a hlbokej intimity spoločného prežívania. Autor tak do významového centra románu kladie čistý, miestami možno až sentimentálny prvok, akým je úprimná obetavosť a láska. Pod takouto prizmou preto neprekvapí ani výber mena, ktorého sa pri svojom rozprávačovi Kun dopúšťa, a ktoré nápadne pripomína francúzsky výraz aimer, teda milovať.

To, akým spôsobom sa nakoniec Árpád Kun rozhodne ukončiť Aimého príbeh o „šťastnom severe“ sa javí ako nesmierne idylické gesto tak voči svojmu protagonistovi, ako aj voči čitateľovi. Napriek tomu, že sujetové finále knihy je očakávateľné a spisovateľ ho dopĺňa o doslov, prostredníctvom ktorého fikciu príbehu skrz mystifikačnú naratívnu hru opriada rúškom reálnej biografie Aimého Billiona, je táto próza v celej svojej sugestívnosti a motivickej exkluzivite výrazným a zaujímavým dielom v kontexte súčasnej maďarskej literatúry. Kunovi sa tak podarilo napísať román zobrazujúci všeobecne platné myšlienky humánnosti a veľkého vzájomného pochopenia využitím svojskej poetiky a podmanivého literárneho umenia.