Som v Kyjeve. Na železničnej stanici ma čaká spisovateľ, básnik Anatolij Kačan a bez veľkého zvítania iba lakonicky poznamenáva: „Si v epicentre udalostí.“ Slovo epicentrum sa vo mne asociuje so sopkou a zemetrasením. Kráčam po ulici Olesa Hončara, dostávam sa na Jaroslaviv Val, odtiaľ Proriznou bližšie k Chreščatyku. Už som blízko, výrazne počujem: „Bandu heť!“ (Preč s bandou!). Pred očami mám ohromné potoky ľudí, ktoré pripomínajú tečúcu lávu, ktorá smeruje na Námestie nezávislosti (Majdan Nezaležnosti). Ľudia chcú nielen deklarovať svoje úsilie stať sa súčasťou Európy, európskeho priestoru, eurointegrácie, ale jednoznačne rozhodnúť, že o osude národa má rozhodnúť národ. Bol som tu aj v roku 2004 počas Oranžovej revolúcie. A predsa vidím tu jeden veľký rozdiel. Je tu mnoho mladých ľudí, ktorí sa vlastne narodili už v čase nezávislej Ukrajiny a chcú žiť celkom ináč než im ponúkajú skostnateli politici.

Na tribúne, na euroscéne sa striedajú politici, umelci, nechýbajú však ani majstri pera – spisovatelia. Na tribúnu prichádza Jurij Andruchovyč. Mal byť na prezentácii svojej knihy vo Viedni, ale vie, čo je prednejšie. Z jeho vystúpenia je zrejmé, že to už nie je iba boj o moc. Je to revolúcia, ba ešte viac – je to boj o ľudské v človekovi. Zaujímali ma reakcie ďalších ukrajinských spisovateľov. Stále sa hovorí o udalostiach z 30. novembra na 1. december, keď ťažkoodenci jednotiek ministerstva vnútra Berkut zaútočili na budovu Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny, kde sa uchýlili niektorí mítingujúci. Ťažkoodenci–berkutovci bili všetkých hlava-nehlava. Spisovateľ Borys Humenjuk sa usiloval ich zastaviť, vysvetľoval im, že v budove nie sú žiadni teroristi, ale tí sa nezastavili pred ničím. Hoci ho tiež zranili, spolu so spisovateľom Serhijom Pantjukom zostal aj naďalej strážiť budovu. Tento brutálny čin veľmi ostro odsúdila Kyjevská organizácia Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny. Kyjevskí spisovatelia vyhlasujú, že nechcú žiť v spoločnosti, kde vládne totálna korupcia, zlo a nespravodlivosť. Nechcú žiť v krajine, kde vláda ničí budúcnosť ich detí a vnukov a vedie ich k tomu, aby opúšťali vlasť. V závere tohto vyhlásenia sa píše: „Chceme žiť v krajine, ktorá bude chrániť odveké národné hodnoty a občania tejto krajiny budú môcť proklamovať pred celým svetom: „Sme Ukrajinci! Sme ukrajinský národ! Sme Ukrajina!“

Nechali sa počuť aj ďalší spisovatelia. Jeden z najprekladanejších ukrajinských spisovateľov Andrij Kurkov sa v týchto búrlivých dňoch zúčastnil euromajdanov (euronámestí) v Kamjanec-Podiľsku, Ľvove, Užhorode, Kyjeve. Všade si všimol, že väčšiu časť účastníkov mítingov tvoria mladí ľudia. „Mládež chce žiť budúcnosťou,“ hovorí A. Kurkov, „aby tá budúcnosť bola európskou. Starší žijú minulosťou a chcú ju vnútiť ako normu všetkým pokoleniam. Ak sa „politickí starci“ nezrieknu vnucovania nám svojej nostalgie, vtedy v jeden prekrásny okamih dôjde k „omladeniu“ vlády. Čas uteká veľmi rýchlo. V období politickej a sociálnej nestability sa ešte väčšmi zrýchľuje a približuje zmeny.“ Popredná ukrajinská spisovateľka Oksana Zabužko akoby nadviazala na slova A. Kurkova, keď povedala, že Euromajdan je tvárou mladej proeurópsky naladenej Ukrajiny. „Áno, bude nám ťažko, ale už niet kam ustupovať.“ Jej kolegyňa, spisovateľka Natalka Sňadanko hovorí, že to, čo sa deje v krajine, je vlastne prejavom zbavovania sa strachu.

V súvislosti s udalosťami v Kyjeve a v ďalších ukrajinských mestách sa spisovatelia Ruska obrátili otvoreným listom k ukrajinským spisovateľom: „My, ruskí spisovatelia, obraciame sa k naším ukrajinským kolegom, k všetkým občanom Ukrajiny, ktorí ju chcú vidieť demokratickou a tým by bola otvorená ľuďom rôznych národov a kultúr. Cítime sa byť súčasťou európskej civilizácie a politické sily, ktoré sa usilujú odtrhnúť nás od nej, vyvolávajú u nás taký istý hnev ako aj u vás. Je nám nepríjemné, že uvažujete o Rusku ako o grobianskej a zákernej sile, ktorá sa usiluje dostať do područia iné národy, a nie ako o krajine kultúrneho bohatstva a intelektuálnych možností. Verte nám, že pre mnohých Rusov Ukrajina nie je zatúlanou ovcou, ktorú treba ťahať za povraz naspäť do spoločnej ohrady, ale je to suveréna krajina, ktorej kultúra otvára nové a nové perspektívy k vzájomne prospešnému dialógu. Váš zápas za právo výberu svojej cesty je ťažký, ale veríme, že bude úspešný. Váš úspech bol by pre nás znamením, že aj my dokážeme obhájiť svoje práva a slobodu. Sme s vami!“

Pri návrate domov stretol som v Užhorode spisovateľa Serhija Fedaku, ktorý mi povedal, že nemlčia ani spisovatelia Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Protestujú proti svojvôli a žiadajú odstúpenie vlády.