O ukrajinskej spisovateľke Oľhe Kobyljanskej (1863–1942) sa toho veľa popísalo a zdalo by sa, že vieme o jej tvorbe takmer všetko, lenže černivecké vydanie Ohrivaj, sonce... (Slnko, zohrievaj) nás presvedčilo o opaku. Ako tvrdí literárna vedkyňa a zostavovateľka vydania Jaroslava Meľnyčuk, najlepšie poznáme tvorbu O. Kobyljanskej, ktorá vznikla od roku 1880 do roku 1914. Tri desaťročia medzivojnového obdobia sú pre mnohých jej čitateľov nie celkom známe. A týka sa to nielen tvorby, ale aj životných osudov spisovateľky. Spomenieme napríklad že pri analýze jej príspevkov, ktoré sa objavili v sovietskej tlači v rokoch (1940–1941) sa hovorí, že nepatria spisovateľke, ale sú akousi literárnou mystifikáciou.

Tvorba O. Kobyljanskej obdobia rokov 1914–1942 je najmenej známa, prebádaná, preto vznikla aj potreba vydania Slnko, zohrievaj, do ktorého sa dostali poviedky a publicistika, ktorá sa objavovala v periodikách v 20. a 30. rokoch 20. storočia, ale taktiež jej literárno-kritické články a varianty diel v nemeckom jazyku. Do tohto obdobia patrí aj dlho zamlčovaná novela Apostol černi (Apoštol luzy, 1926), ktorá nesporne patrí k autorkiným tvorivým úspechom. V diele sa odráža jej cieľavedomá vlastenecká pozícia. V  neposlednej miere šlo o dielo novátorské, plné tvorivého hľadania.

Literárna kritika pri hodnotení tvorby O. Kobyljanskej nikdy neobchádzala jej poviedky s protivojnovou tematikou. Vydanie prináša aj tie menej známe poviedky, ktoré spisovateľka napísala v čase prvej svetovej vojny, v 20. rokoch a na začiatku 30. rokov. Pozornosť si zaslúžia poviedky, v ktorých rezonujú morálno-etické témy so zobrazením povojnového života na Bukovine. Nájdeme tu diela, ktoré sa neobjavili v neskorších ukrajinských sovietskych vydaniach (Svätá Bohorodička, oroduj za nás! Putifar, Spomienka na dvoch bratov). Mnohé z týchto poviedok ešte raz nás presviedčajú o spisovateľkinom vzťahu k živlu ľudovej kultúry, ktorá v súčasnosti je zaujímavá nielen z pohľadu etnografického, ale aj jej literárnej funkčnosti. V knihe je predstavená publicistika 20. a 30. rokov, keď O. Kobyljanská aktívne spolupracovala s mnohými periodickými vydaniami („... autentická publicistika O. Kobyljanskej celkovo je odlišná od tých 40 článkov, ktoré sa objavili v sovietskej tlači a nepatria jej,“ podčiarkuje Jaroslava Meľnyčuk). Zvláštnosťou vydania je aj to, že sú v ňom texty diel, ktoré sú napísané v nemčine. Nie je to nič divné, pretože Kobyljanská začala písať po nemecky, až neskôr priateľky-spisovateľky jej poradili, aby predsa len prešla na ukrajinský jazyk.

Vráťme sa však k publicistike. V októbri 1928 černivecké noviny Čas (č. 20, 24. 10. 1928, s. 1–2) uverejňujú článok Kobyljanskej o jej dojmoch z pobytu v Československu (O. Kobyljanska pro svoji vražinnja na Čechoslovaččyni). V tejto súvislosti pripomenieme, že v lete 1928 sa vybrala O. Kobyljanská na liečenie do Františkových Lázní, cestou sa zastavila v Prahe, kde sa stretla s ukrajinskou emigráciou. O tejto udalosti Slovanský přehled (20, 1928, s. 476–478) napísal: „Olga Kobyljianská v Praze. Ukrajinský akademický komitét pro mezinárodní duševní spolupráci při Společnosti národů uspořádal 2. června v Grégrově síni oslavu Olgy Kobyljanské, jíž byla tato vynikající ukrajinská spisovatelka osobně přítomna – zastavilať se v Praze cestou do Františkových Lázní, kam se ubírá na léčení. Škoda, že na příjezd znamenité ukrajinské spisovatelky a ženy nebyly včas upozorněny naše kruhy lite­rární, aby ji zvlášť pozdravily. Nestalo-li se to, tím vítanější bylo, že za slovanský seminář university Karlovy ji pozdravil a o významu jejím promluvil prof. dr. J. Horák a že ji pozdravila zástupkyně Čsl. ženské národní rady. Kobyljanská sama neodpovídala na projevy Ukrajinců a Čechů slovy – ale milý, ušlechtilý zjev její mluvil za ni. Kdo pohlédl do jejích vážných, zamyšlených očí, nikdy toho mlčelivého, ale výmluvného pohledu nezapomene. – V rozmluvě vzpomínala na tichého českého pracovníka, horlivého nadšence pro Ukrajinu a Ukrajince, zvěčnělého Františka Řehoře – i ta vzpomínka Kobyljanskou charakterisuje.“

V spomínanom článku O. Kobyljanská vyjadruje svoj obdiv českému národu: „Keby som mala charakterizovať Čechov jako národ, musím uznať, že už samotný fakt, že dokázali utvoriť tak ďaleko na Západe samostatný štát, ktorý ako vnútornou štruktúrou, tak aj zahraničnou politikou získal významné postavenie medzi mohutnými západnými štátmi, je najlepším dôkazom veľkých štáto-politických schopností.“ Vo vydaniach, ktoré vyšli za sovietskych čias, sa tento článok nemohol objaviť, veď O. Kobyljanská sa v Prahe stretla s predstaviteľmi ukrajinskej emigrácie, ktorí bojovali za samostatnú Ukrajinu.

Takto máme pred sebou ešte jedno zaujímavé stretnutie s tvorbou O. Kobyljanskej. Tohtoročné 150. výročie narodenia spisovateľky poskytuje možnosť bližšie sa zoznámiť aj s tou časťou jej tvorby, ktorá dosiaľ nebola v zornom uhle literárnej vedy.