Vysokoškolská učebnica Interpretácia umeleckého textu nie je knihou, ktorá ašpiruje na nastolenie nových postupov pri recepcii textu, a predsa je objavnou. Objavuje čitateľa, ktorého formuje kontakt s populárnou literatúrou, a nehaní ho za to. Nabáda ho spoznávať aj túto formu literárnej výpovede, ukazuje mu jej klady a zápory, aby vedel sformovať svoj hodnotiaci postoj k nej, argumentačne ho podoprieť a obhájiť. Nabáda ho siahnuť po textoch kanonizovaných, zreálňuje pohľad na ne, odkrýva ich čaro.

Bílikova kniha objavuje svet zážitkového čítania. Skladá sa z dvoch častí: prvá prináša základné informácie o medziľudskej komunikácii, o snahe porozumieť jej, pochopiť jej význam, preniknúť k jej zmyslu, druhá naznačené teoretické východiská prakticky uplatňuje.

Bílik v prvej časti knihy vraví o interpretácii ako o zážitkovom generovaní zmyslu recipovaného textu. Zoznamuje nás s interpretačným prístupom nitrianskej školy (František Miko, Tibor Žilka, Anton Popovič, Ján Kopál, Peter Zajac, Ľubomír Plesník a iní), vďaka ktorej sa pojem interpretácie u nás etabloval (jeho teoreticko-praktickú reflexiu sprístupnili už v zborníkoch O interpretácii umeleckého textu zo 70. rokov 20. storočia). Vysvetľuje nielen zakladajúcu prácu slovenských vedcov, ale aj prístup ich európskych nasledovníkov. Opiera sa najmä o práce Umberta Eca, Paula Ricœura a Lubomíra Doležela. Text umeleckej literatúry je na základe ich analýz charakterizovaný ako textovo realizovaný fikčný svet, ku ktorému sa pristupuje v dvoch krokoch – sémantickom a sémiologickom. Bílik nabáda čitateľov nezotrvať na pozícii sémantického príjemcu, ale stať sa sémiologickým (kritickým) čitateľom.

Druhou časťou svojej knihy, súborom interpretácii textov detskej (Ľubomír Feldek), piesňovej (Peter Nagy), populárnej (Jožo Ňižnánsky) a „vysokej“ (Peter Pišťanek) literatúry, ukazuje, ako na to. Ku každému textu, ktorý interpretuje, pristupuje ecovsky - ako k otvorenému dielu. Odkrýva nám viacero možných čítaní, odôvodňuje (i)relevantnosť každého z nich, aby nám ponúkol to, ktoré má oporu v texte. Nevraví nám, ktoré interpretácie sú dobré, ale ukazuje, ktoré (a prečo) sú zlé.

René Bílik sa pri svojom čítaní jednotlivých textov umeleckej literatúry neodcudzuje svojmu primárnemu príjemcovi, študentovi, literárnovednú terminológiu využíva funkčne, volí si ilustračné príklady z jeho života. Každý z textov vníma ako kamienok v mozaike literárneho života. Ukazuje spôsoby jeho štylistickej, obraznej, rétorickej, intertextovej výstavby. Odhaľuje archetypy, všíma si ich topické momenty. Bílikova interpretácia románu Joža Ňižnánskeho Čachtická pani je v tomto zmysle ukážkovou. Možno ju vnímať nielen ako literárnovedný prienik do textu, ale aj ako kulturologickú sondu do spôsobov kreovania jeho rozprávkovo-historickej inšpirácie (za zmienku stojí, že Bílik ju zaradil aj do monografie Historický žáner v slovenskej próze, 2008). Obdobne inšpiratívnou je aj Bílikova analýza poviedky Petra Pišťanka Mladý Dônč. Je nielen poukazom na jej intertextové väzby s dielami slovenskej klasiky, ale najmä na jej parodickosť a persiflážnosť (škoda len, že pri písaní tejto kapitoly nezareagoval na prácu Zoltána Rédeya Subverzia kánonu slovenskej prózy v novele Petra Pišťanka Mladý Dônč, 2007).

Bílikova monografia Interpretácia umeleckého textu je v svojej prvej časti fundamentálnou príručkou pre študentov vysokých škôl. Učí ich rozlišovať medzi realitou života a „realitou“ fikčného sveta umeleckého textu. Vo svojej druhej časti im ukazuje cesty k jeho odokrytiu. Popri tom prináša viacero inšpiratívnych podnetov, ktoré sa dotýkajú najmä recepčného bytia textu, literárneho života, vnímania textu ako spôsobu odkrývania kultúrnej pamäti, reflexie kulturologických atribútov generovania podnetov k vzniku textu na pod. Každý, kto siahne po tejto knihe, s ňou dostane nevyhnutné poznatky o interpretácii textu, ale aj nadhľad jej autora, ktorý interpretuje.