Vydavateľstvo Columbus prinieslo na trh v roku 2007 pozoruhodnú knihu zachytávajúcu vznik a vývoj skupiny básnikov tvoriacich v jednom z najnepriaznivejších období slovenskej literatúry – v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Svedectvo o neľahkých literárnych, ale i životných osudoch členov trnavskej skupiny vychádza z pera jej hlavného predstaviteľa Ľubomíra Feldeka. Prívlastkom prekliata v názve knihy chcel zároveň evokovať určitú spojitosť s francúzskymi básnikmi vyjadrenú slovami Paula Verlaina: „Úprimný básnik vidí, cíti a vie, že je prekliaty každým režimom“ (s. 7).

Feldek rozdelil knihu na šesť častí. (Jednotlivé pasáže však netvoria samostatné celky, ale navzájom sa prelínajú.):

V prvej z nich dominuje vznik a programové vystúpenie mladých básnikov v aprílovom čísle Mladej tvorby z roku 1958. V rokoch 1948 až 1954 schematická podoba socialistického realizmu výrazne potláča estetickú funkciu umenia a nahrádza ju explicitnou politickou agitáciou a propagáciou. Intímne pocity jednotlivca sú tabu. A práve v tomto ovzduší sa Miroslav Válek obracia na mladých básnikov, na Jána Stacha, Jozefa Mihalkoviča, Jána Ondruša a Ľubomíra Feldeka. Spomenuté štvrté číslo Mladej tvorby sa teda stalo vystúpením skupiny poetov, ktorí sú neskôr literárnou kritikou označovaní aj ako konkretisti. Presadzujú vo svojej tvorbe, okrem iného, slobodu fantázie, výrazových prostriedkov (predovšetkým metafory) a právo na experiment. V prvej časti knihy sa dozvedáme, že do programového vystúpenia básnikov sa pripojil i prozaik Rudolf Sloboda. Feldek však nevykresľuje skupinu len ako skupinku umelcov tvoriacich v nepriaznivej dobe, jednotlivé fakty spestruje zaujímavými, ba dokonca komickými vsuvkami zo života, napríklad o žalúdočnom vrede Jána Stachu, ktorý si ho odmietol dať vyoperovať, pretože bol presvedčený, že v ňom sa skrýva jeho talent. Taktiež dopĺňa informácie o historikmi často prekrútených faktoch (Stachova autohavária a pripútanie na lôžko) a zaspomína si i na pravidelné stretnutia mladých talentov v legendárnej bratislavskej kaviarni Štefánka.

Druhú časť knihy tvoria konkrétne štyri programové básne, jedna Slobodova poviedka, tri manifesty či preklady básnikov Jacqua Préverta, Pabla Nerudu a Federica Garcíu Lorcu, ktoré tvorili spomínané číslo Mladej tvorby. Autor tak priamo oboznamuje čitateľa s tvorbou skupiny a deklaruje na jednotlivých básňach ich výnimočnosť a novátorstvo.

Ďalšia stať približuje život samotného autora knihy Ľubomíra Feldeka. Retrospektívne sa vracia do čias mladosti. Spomína na osobné zážitky počas štúdia, či na to, ako bol robotníkom v tlačiarni Pravda. Letmo spomína i stretnutie so svojou ženou Oľgou, taktiež známou prozaičkou a humoristkou.

Štvrtá časť je akýmsi zhrnutím životných osudov členov skupiny. Tu zisťujeme, že oná prekliatosť nespočívala len v súvislosti s režimom, ale i v akomsi osobnom zatratení (samovražda, tuberkulóza, autohavária, zlé sociálne podmienky).

Na záver nechýbajú medailóny členov skupiny a obrazová príloha, zachytávajúca i všedný život týchto priekopníkov modernej slovenskej poézie v období päťdesiatych rokov, o ktorých sám autor knihy a zároveň jeden z predstaviteľov tvrdí: „Trnavská skupina konečne priviedla slovenskú literatúru na svetovú úroveň. Aj keď svet o tom ešte nevie“ (s. 16).