Ohlasy na druhú básnickú zbierku Kataríny Kucbelovej (1979) Šport na seba nenechali dlho čakať. Kniha neostala bez rozpačitého povšimnutia, ako sa to občas stáva, možno práve/najmä vďaka jej názvu a výtvarnému spracovaniu (výtvarník Patrik Illo), ktoré sa v našom literárnom priestore s predstavou POÉZIE celkom nezhoduje. Ak teda promptná odozva niečo napovedá, v tomto prípade napovedá takmer jednohlasne: recenzenti sa zhodli na tom, že ide o „netradičný“ titul sľubnej poetky (Duály, 2003), paralelne si kládli otázky, aké sú súvislosti medzi poéziou a športom, aby napokon v závere (či niektorí sympatizanti in medias res hneď v úvode) skonštatovali, že na tej Kucbelovej predsa len niečo je (aj napriek viacerým napriek).

4 x napriek
(Napriek prvé: prečo šport.) „Je Kucbelová poetkou športu či športovou poetkou?“ pýta sa Adam Bžoch, aby si vzápätí odpovedal, že „ani jedno, ani druhé, hoci leitmotívom celej zbierky je aerobik“ (Poézia športu či šport poézie. In: Sme, 3. 8. 2006). To by bolo v poriadku, ak ním kritik (dúfam) ironicky pomenováva dýchanie. Lebo práve tento fyziologický proces je chápaný ako športová činnosť, vôbec jediná, o akej v priestore zbierky možno uvažovať. Voľbou takéhoto názvu autorka produktívne zužitkovala napätie medzi pomenovaním, asociujúcim pohyb vo svojej exemplárne najzámernejšej podobe, a absenciou akéhokoľvek pohybu v pravom zmysle slova v básňach, čo podporuje aj výtvarná realizácia obálky (interpretačne ju využil Derek Rebro). 

(Napriek druhé: primeranosť objektu.) Bžoch akoby mimochodom nazval túto poéziou „poéziou samozrejmostí“, čím vystihol jej základnú vlastnosť: Kucbelová totiž píše o veciach, ktoré sú také samozrejmé, že sa nad nimi nepozastavujeme, nemáme potrebu to robiť, a keď nám to niekto (ona) predvedie, začudovane dvíhame obočie a snažíme sa v tom hľadať niečo iné, niečo „hlbšie“, niečo zmysluplnejšie. Výsledok? Tak trochu nepochopenie, lebo záujem o obyčajné dýchanie (a spol.) sa môže javiť banalita (nedostatočne vznešená téma), ako „prílišná zahľadenosť do fyziologických javov, ktoré sú síce pre bytie človeka určujúce, ale netvoria celú zložku jeho osobnosti“ (Miroslav Brűck: Telo ako básnický priestor. In: Kultúrna revue, roč. 16, 2006, č. 23, s. 5). No áno, takáto básnická výpoveď síce je „zaujímavá a atraktívna“, ale „medzi telesnou a duševnou miskou váh je rozpačitá nerovnováha“ a „pragmatické videnie zostáva v rovine chladného konštatovania“ (tenže). Záujem nájsť niečo „hlbšie“ potom vedie k nadinterpretácii: „Kucbelovej texty sa teda dajú vnímať aj ako odraz spoločenských  a individuálnych pomerov“ (tenže). (A tu sa dostávam k tretiemu napriek: absencii akéhokoľvek – emocionálneho, spoločenského... – kontextu.) Alebo iný recenzent (v podobnom duchu): „Lyrická hrdinka nielenže nebojuje proti masovosti a unifikovanosti, ona sa dokonca občas sama zžíva s pocitom straty autentickosti, nachádza v ňom „výhody““ (Derek Rebro: Pravidelné narušovanie pravidelnosti. In: Romboid, roč. XLI, 2006, č. 10, s. 76). 

Čo je však autentickejšie ako samotné glorifikované dýchanie? Vlastné pochopenie tohto procesu, jeho významu a funkcie v zbierke akoby sa občas míňalo cieľa („Predstava, že raz prestane dýchať, v nej nevyvoláva nijakú emóciu, lebo ide iba o látkovú premenu“, Bžoch), a pritom je (môže byť) také jednoduché: „I celebrate myself...“ – citát z Walta Whitmana k nemu ponúka náležitý kľúč.      Pre zbierku Šport platí to isté, čo v súvislosti s Kucbelovej debutom Ľubica Somolayová pomenovala ako „pohrávanie sa s motívom umŕtvujúceho, otupujúceho opakovania toho istého, neustáleho obnovovania a vývoja“ (Detailom vzoru je pohyb. In: Vlna, 2004, č. 17, s. 92). Akurát tentoraz sa tematický záber zúžil, tentoraz je zbierka „kompaktnejšia“, je viac cyklom básní ako súborom textov (i keď lyrický subjekt sa priveľmi nezmenil: vyniká tou istou sústredenosťou na seba...).

Cit a autenticita
Kucbelová vytiahla králika z rukáva: ponúkla čitateľom knihu, ktorá oslovila a zaujala (i napriek viacerým napriek). No myslím si, že „stratégia“, ktorú „zvolila“, v skutočnosti nie je intencionálnou autorskou stratégiou: autorka voľbou témy a titulu nechcela provokovať, vypočítavo kalkulovať s tým, čo tu ešte nebolo, dať facku čitateľskému vkusu. Kucbelová napísala zbierku tak, ako to „cítila“ (aspoň takto ju čítam ja) a v tomto smere je preto (pre mňa) nanajvýš autentická, až príkladne autentická. 

Čítať jej zbierku v tomto kóde potom znamená čítať ju „naopak“: to, čo sa zdá byť chladné a neosobné, sa zaraz mení na dôverné a intímne. Čo sa javí ako „trielenie po povrchu“ (Rebro, s. 76), je hlboké. Kucbelová pred čitateľom otvára samu seba v procese zvláštnej artistnej (i keď s minimom pohybov) psychoanalýzy, ktorej základnou metódou je odosobnené (či skôr odemocionálnené) približovanie sa k vlastnej podstate – bez emócií (pretože „bolesť bráni dýchať“), chirurgicky, a práve preto dôsledne do hĺbky, dôsledne k jadru. Kucbelová nezostáva stáť pred pocitmi, nerieši problémy, ide priamo k podstate (možno práve to čitateľa, očakávajúceho konkrétne „pocity“, mätie a ruší). Aké jednoduché! „Kým dýcham“, „zadržať dych“, „merať sa dychom“ (názvy básní na s. 49 – 53). Ak čitateľ pristúpi na túto stratégiu – ak namiesto večerného počítania ovečiek, aby som sa konečne upokojil, vyčistil si hlavu a zaspal – urobí to fyziologicky najprirodzenejšie, že podľa Kucbelovej návodu stíši dych a celú svoju existenciu prispôsobí tomuto bazálnemu životodarnému procesu, objaví skryté dimenzie svojho bytia (nie svojho „ja“, lebo samotné bytie je u Kucbelovej nadradené „ja“). Len potom môže povedať, „ktorý nádych mu zachránil život“. Dôležitý je iba „pravidelný tréning dýchania“, „dych bez zmeny“, „dych bez obsahu“ (t. j. bez redundantného zaťažovania sa myslením). Aj takto (o tomto) sa dá písať (poézia).