V próze Nahá pod lampou alebo Premeny nosa píše Dušan Dušek o knihách, ktoré poznačili jeho detstvo a literárne začiatky, a tak vlastne celý jeho život. Nazýva ich knihy-vábničky. Na rozdiel od kníh-otriasačiek vynikajú nevšednou vlastnosťou vydávať čitateľa napospas všetkým ostatným knihám, jednoducho chytiť ho „do sladkých sietí čítania“. Posledná Dušekova zbierka je istým spôsobom tiež kniha-vábnička, avšak vábnička celkom špeciálna: ukazuje, ako sa hľadí srdcom; hladí srdcom.

Keby mali knihy schopnosť prinavracať ľuďom radosť zo/do života, potom by bol Vták na jednej nohe bezkonkurenčne jednou z najčítanejších kníh. Na charakterizovanie zbierky celkom postačia tri slová: leporelo, kalendár a intimita, pričom pred každé z nich možno pridať prívlastok básnické/ý/á.

Žánrovým zaradením knihy – leporelo – autor veľmi príznačne vystihol všetky jej podstatné črty. Implicitne toto určenie odkazuje najmä na spôsob komunikácie s čitateľom, ktorým je v prípade Vtáka na jednej nohe dospelý, ochotný (podobne ako autor) dívať sa na svet fascinovanými očami dieťaťa, neustále objavujúceho, neprestajne sa tešiaceho z každej maličkosti. Takýto pohľad na svet – akoby prvýkrát, čisto a nepredpojato - predstavuje základnú bázu próz.

Pozitívny prístup k životu v zmysle „vracania sa čo najčastejšie k osobnému šťastiu“ určuje nielen tematický a motivický priestor poviedok, ale aj použité poetologické postupy („Z oblakov sú zemiaky svitania. Presnejšie: ružiaky,“ s.13; „Bublanina je koláč s pečeným vzduchom,“ s.140).

Jednoduchosti (či naratívnemu minimalizmu) leporela príznačne zodpovedá aj „vyľudnenie“ knihy. Dôraz spočíva na štyroch postavách: Adam, čiastočne sa kryjúci s autorom a rozprávačom, jeho žena Škorica, suseda pani Mokrá a Viorika, pričom ich funkčný charakter zodpovedá základným vzťahovým (a generačným) modelom, ktoré sú v poviedkach citlivo rozvíjané (muž/spisovateľ a jeho žena ako stabilné prvky, starena a dieťa ako modifikujúce sa elementy).

Jednotlivé okienka leporela tvoria mikropoviedky-obrázky. Ich charakter (nad poviedkami vo vlastnom slova zmysle prevládajú intímne výpovede, drobné postrehy a záznamy, básne, korešpondencia atď., pričom v závere knihy je publikovaný text divadelnej hry Zakáľačka) a chronologické usporiadanie času (obdobie jedného roka od jesene do jesene) spôsobujú, že zbierku možno istým spôsobom chápať ako denník spisovateľa, či presnejšie kalendár.

Kolobeh roka ako prírodný cyklus a životný cyklus človeka sa úzko kryjú na viacerých úrovniach: premenám prírody zodpovedá kompozícia knihy (cykly „správ o ročných obdobiach“: Strašiak do cibule – Správa o jeseni, Vták na jednej nohe – Správa o zime, Správy zo šípového kríka – Jarná pošta, Dom v slnečnom tichu – Správa o lete), rozvrstvenie postáv (element mladosti, stredného veku a staroby), artikulácia životného pocitu hlavnej postavy... Zaujímavé pritom je, že „spisovateľov“ rok sa začína jeseňou a zhodne s týmto obdobím aj výrazným pocitom staroby/starnutia, ktoré sa však v priebehu knihy postupne vytráca, akoby starnúci muž spätne s nastupujúcou jarou a letom nachádzal, či presnejšie znovu si potvrdzoval svoju (vnútornú) mladosť.

Charakteristickým znakom knihy je popri typicky dušekovskom poetickom pohľade na svet jej intímny rozmer, v pláne postáv prezentovaný vzťahom Adama a Škorice. Podoba intimity, ktorej integrálnou súčasťou je (láskavá) sexualita, má povahu integrujúceho prvku v živote človeka, je základom partnerských (a širšie medziľudských) vzťahov.

Dušekovou silnou zbraňou ostáva práca s jazykom. Úcta pred slovom, úcta pred poetickou silou reči sú výraznou hodnotou jeho próz. Autor nemrhá jazykom a nepíše „prázdne“, ale naplno využíva významový potenciál slov.

Vták na jednej nohe je kniha, ktorá nepotrebuje odporúčania.

Jana Pácalová, písané pre týždenník Nové slovo