Román zo súčasnosti - to znie ambiciózne. Najmä v kontexte súčasnej slovenskej literatúry. Naposledy mal veľké oči Pavol Weiss. Jeho román Žime, potom uvidíme je čitateľom ponúkaný ako “filmovo napísaný príbeh”, ktorý “s ľahkosťou a iróniou, bez moralizovania zobrazuje prítomnosť”. Z tejto charakteristiky však v knihe zostala iba prítomnosť. A vari ešte čo-to z filmových postupov. Inak ide o román šablónovitý (a v tom zmysle schematický), prepchatý všetkým možným, s jasným moralizujúcim ponaučením, plný žurnalizmov a stereotypných obrazov.

Ak socialistická literatúra mala svoj “výrobný” román, jeho dnešným ekvivalentom by mal byť podľa Pavla Weissa asi román ”firemný”. A tak ponúka príbeh z podnikateľského prostredia, príbeh dvoch spoločníkov počítačovej firmy, jedného akože dobrého (ktorý síce nie je žiadny vzorový príklad cnosti, no má autorove sympatie preto, že sa na konci ako-tak polepší) a jedného akože zlého (no tých “zlých”, ktorí sa neštítia dávať či brať úplatky a robiť podvody, je tam naostatok plno). Ten prvý sa v románe “vyvíja” - postupne pochopí, že peniaze a isté prostredie človeka kazia, že treba prejsť duševnou očistou, opustiť svet povrchnosti a znova sa vrátiť k životu určovanému morálnymi hodnotami. Jeho prerod však pôsobí dosť voluntárne a strojene. Ten druhý chce mať ešte viac peňazí, ako má, a preto túži po lukratívnych zákazkách, pričom jeho aktivity na ich dosiahnutie sú na hrane zákona a legálnosti. Podobá sa “stroju bez duše, bez citu”, “prázdnej kalkulačke fungujúcej túžbou po peniazoch”.

Tento dvojpríbeh je množstvom vedľajších dejových línií a odbočiek ďalej bohato členený, vďaka čomu má kniha ráz akejsi sociologickej sondy do jednotlivých vrstiev súčasnej slovenskej spoločnosti, prípadne prehliadky tém, ktoré dnes rezonujú. Skrátka, má to byť obraz doby a hlavne jej negatív. Pomyselný spoločenský rebríček modelovo ilustruje trojica protagonistov v rade podnikateľ - lekár - bezdomovec, no register tém a postáv je oveľa širší: v škále od korupcie po stav zdravotníctva, od poslanca po počítačového hackera. Žánrovo takisto: trocha intríg, kúsok psychologizovania, niečo akčné, na záver morálne osvietenie. Varovne zdvihnutý prst upozorňuje na nebezpečenstvo drog. Weiss pritom ostáva až príliš limitovaný aktuálnou slovenskou realitou, reálnymi politicko-ekonomickými kontextmi a aj lokálnym miestopisom (hoci postavy a udalosti sú vraj vymyslené a akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná). Chýba mu odstup, je popisný a publicistický, dokumentárny. Hovorí o “mečiarovsko-dzurindovskej dobe” i o konkrétnom, priamo pomenovanom predstavení istého bratislavského divadla, vyslovuje sa k architektonickej hodnote Petržalky... Pre jeho spôsob písania je typické, že deje sa odohrávajú akoby súbežne, prípadne časovo na seba nadväzujú. Postavy z jednotlivých línií sa míňajú, resp. stretávajú bez toho, aby sa spoznali (filmové asociácie sú tu poruke). Román nemá silný nosný príbeh s “rozmerom navyše”; ten centrálny, ktorý tam je, rozdrobuje a oslabuje množstvo vedľajších epizód. Weiss síce píše o nástrahách povrchnosti, no svoju prózu nedokázal napísať tak hlboko, ako ju možno sám preciťoval. Navyše, trocha autorskej/výrazovej zdržanlivosti by jeho próze len prospelo.

Na slovenský román zo súčasnosti, kde bude viac literárnosti ako prepisu reality si ešte stále musíme počkať. Aj najnovší románový pokus totiž ukázal viac slabín ako predností.

Dana Kršáková písané pre týždenník Domino fórum