Uplynulo už vyše päťdesiat rokov od premiéry ukrajinského filmu Tiene zabudnutých predkov. Na Bukovine začali s prípravou slávnostne si pripomenúť 75. výročie od dňa narodenia legendárneho herca Ivana Mykolajčuka.

Vráťme sa k však naspäť, k začiatkom realizácie filmu. Tiene zabudnutých predkov – ukrajinský umelecký film režiséra Sergeja Paradžanova (1924–1990), ktorý bol nakrútený v roku l964 v kyjevskom filmovom štúdiu O. Dovženka podľa rovnomennej novely ukrajinského spisovateľa Mychajla Kocjubynského (1864–1913).

Práce nad filmom trvali od 30. mája 1963 do 15. októbra 1964. Nakrúcalo sa v naozajstných huculských chyžiach v dedine Kryvorivnja, kde Kocjubynskyj aj napísal toto dielo. Nad scenárom pracoval Paradžanov spolu s ukrajinským spisovateľom Ivanom Čendejom (1922–2005). Za kamerou vtedy stál Jurij Iljenko (1936–2010), neskôr známy filmový režisér, scenárista, nositeľ Ševčenkovej ceny. Hlavnú mužskú hral Ivan Mykolajčuk (1941–1987) – herec, režisér, scenárista. Ale rola Ivana Palijčuka v Tieňoch zabudnutých predkov bola vlastne jeho prvou filmovou.

Vznikol film, ktorý neskôr získal bezmála dvesto filmových ocenení. O nakrúcaní filmu Paradžanov svojho času povedal, že navštevoval tam chrámy, študoval ich, chodil na krstiny a pohreby. Všetko to máte možnosť vidieť vo filme. „Tak ako plačú horali (huculy), nevie nikto plakať. Bol to rok prežitý pri vatre, pri prameni inšpirácie. Je to neobyčajný kraj, ktorý treba poznať a naštudovať si ho pri všetkej jeho čarovnosti.“

Je ťažké hovoriť o Tieňoch zabudnutých predkov len ako o filmovej adaptácii novely Kocjubynského, lebo Paradžanov sa usiloval preniknúť až do hlbín tohto diela, až k tým živlom, ktoré ho zrodili. Film sa nakrúcal na Huculštine a samotní Huculovia korigovali spôsob nakrúcania. Bezprostrední nositelia mýtov, obradov, rituálov nedovolili zmeniť ich reč. Reč týchto mýtov, obradov, rituálov bola prakticky zabudnutá a vyčiarknutá z ich kultúry. Preto sa pred divákom odohráva nielen tragický príbeh lásky Ivana a Maričky, ale aj zabudnutý svet hodnôt, ktoré v konečnom dôsledku obnovili a obohatili národné videnie sveta, ba aj umeleckú reč.

Veľmi výstižne to hodnotí literárny vedec Ivan Dzjuba v príspevku Deň hľadania vo vydaní Poetický film: zakázaná škola (Poetyčne kino: zaboronena škola, Kyjiv 2001, s.21): „Tiene zabudnutých predkov – je jedným z tých filmov, ktoré boli sfilmované podľa klasických diel ukrajinských spisovateľov, ktorý plne odráža duch originálu a zodpovedá jeho skrytej idey. Aký mal pred sebou Kocjubynskyj? Vzrušujúci príbeh huculského Romea a Júlie – Ivanka a Maričky – pri všetkej svojej poetickosti a sebahodnotení bola pre neho ‚sprievodcom‘ do sveta ľudových legiend a povestí, umenia, obradov, démonológie, do pradávnej zeme národnej duchovnosti – a všetko to, v istom čase, zaujímalo ho nie ako minulosť, ale ako prameň súčasnosti, jeho duchovných problémov a rébusov. V jednom zo svojich listov M. Kocjubynskyj píše: ‚Predok žije v nás, nosíme ho v sebe, jeho inštinkty, obyčaje a náklonnosť, smútime za ním.‘“

V septembri 1965 počas premiéry filmu v kyjevskom kine Ukrajina s ostrou kritikou v súvislosti s uväznením predstaviteľov ukrajinskej inteligencie (udialo sa to v lete 1965) vystúpili Ivan Dzjuba, Vasyľ Stus a Vjačeslav Čornovil. Pod ich list sa podpísalo 140 prítomných. Reakcia vlády nedala na seba dlho čakať. Dzjubu uvoľnili z práce vo vydavateľstve Moloď a vylúčili z ašpirantúry v Kyjevskom pedagogickom inštitúte, Čornovola uvoľnili z redakcie novín Moloda hvardija, Stusa vylúčili z Ústavu literatúry Akadémie vied USSR, kde bol ašpirantom. V 70. rokoch, keď sa začala honba na predstaviteľov ukrajinskej kultúry, film Tiene zabudnutých predkov bol na istý čas zakázaný a stiahnutý z kín.

Ako reagoval svet na toto ukrajinské filmové dielo? Janusz Gazda v článku Huculská balada, ktorý vyšiel v poľskom časopise Ekran (č. 45, 1966) napísal: „Je to jeden z najneobvyklejších a najprecíznejších filmov, ktoré sme mali možnosť vidieť v priebehu posledných rokov. Poetická povesť na hrane reality a rozprávky, skutočnosti a predstavy, hodnovernosti a fantázie... Zdá sa, akoby predstavám Paradžanova nebolo konca... Paradžanov otvára vo folklóre, obyčajoch, obradoch svojrázny kultúrny rituál, v rámci ktorého skutočnosť reaguje na problémy, starosti a tragédiu jednotlivca.“

V českom mesačníku pre filmovú a televíznu kultúru Film a doba (Roč. XVI, č. 1, 1970, s. 4) Božena Vaculíková glosuje: „Film Sergeje Paradžanova Stíny zapomenutých předků, známý na Západě pod titulem Ohniví koně, byl svého času nemalým překvapením: režisér, na jehož kontě bylo více než 10 velice průměrných děl, se náhle projevil jako tvůrce netušených možností, výrazná a osobitá individualita, směle prosazující zcela nové tvůrčí principy. Jásavá, poetická i brutální, snová i teskná barevná ‚partitura‘ filmu zazněla jako mohutná hudební symfonie a stala se hlavní stylotvornou i dramatickou složkou tohoto ‚malířského‘ filmu…“

Keď sa po filme Tiene zabudnutých predkov objaví v ukrajinskej kinematografii Studňa pre smädných (Krynycja dlja sprahlych) Jurija Iljenka a jeho Biely vták s čiernym znamením (Bilyj ptach z čornoju oznakoju), Kamenný kríž (Kaminnyj chrest) Leonida Osyku, Komisári (Komisary) Mykoly Maščenka, Chlieb a soľ (Chlib i siľ) Hryhorija Kochana a Mykolu Makarenka a množstvo ďalších filmových diel, vo vtedajšej filmovej kritike sa objavil pojem „ukrajinská poetická škola“ a „ukrajinský poetický film“. Po filme Tiene zabudnutých predkov sa celé ďalšie desaťročia ukrajinskí filmoví tvorcovia, tak povediac, ponárali do hlbín ľudovej kultúry a ako hovorí ukrajinský filmový teoretik Serhij Trymbač, do toho „patriarchálneho svetonázoru, tej ukrajinskej Atlantídy, ktorá sa strácala z očí“.