Besednice je podtitul knihy s prvým plným názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať od Ivana Kadlečíka (1938), prozaika, esejistu, publicistu, hudobného nadšenca a odborníka, jedného z hlavných slovenských disidentov... veľa ďalších označení by sme mohli nájsť okolo jeho mena a diela. No dovolím si predovšetkým označiť ho za človeka rozhľadeného a vnímavého, človeka nefalšovanej sofistikovanej reflexie. Takým sa zdá byť aj v poslednej svojej knihe vydanej popredným slovenským vydavateľom Kolomanom Kertézsom Bagalom.

Vlastne mám pocit, že tento autor, tento náš Ivan Kadlečík, je stále nedocenený. Pravdou je, že môže spoločnosť – vzhľadom na letiace roky – ťažko komukoľvek splatiť dlh vytvorený dlhými rokmi zákazu tvorby či obmedzovania slobody, čo sa v jeho prípade stalo. O to radšej som za každú jeho novú knihu, je mi dôkazom, že vôľa človeka Kadlečíka je nezlomná, že prežije každý režim a ako čerešňa na torte vystúpi na vrchol slovenskej literatúry kniha, ktorej myšlienka dlho pretrvá. Knižka totiž, ako Ivan Kadlečík píše vo svojej poslednej publikácii, je najkrajšie teleso v kozme.

Zborník Kadlečíkových textov pod názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať sa delí na tri časti. V prvej z nich čitateľ nájde predovšetkým úvahy k umeniu. I keď úvahám sa nevyhýba v celej "Škodaknižkenerozpredanej". Sústredí sa tu ako na literatúru, tak i na hudbu – čo je u Ivana Kadlečíka veľmi prirodzeným javom, predovšetkým J. S. Bach tu dostáva priestor – nevyhýba sa ďalšej dôležitej téme – jazyku; píše o kultúre vôbec.

Druhá časť najnovšej Kadlečíkovej publikácie sa venuje najmä slovenským osobnostiam. Nejde o klasické medailóny, samozrejme, skôr sa jedná o flexie, vypichnutie osobnosti v rámci konkrétnej historickej situácie, prípadne autor používa život, dielo alebo skutok konkrétnej persóny ako prostriedok ku kritike súčasného stavu.

Ostatná, tretia kapitola Škodaknižkynerozpredanej, potom zahŕňa všeobecnejšie témy, venujúc sa ako minulosti, tak aj prítomnosti. Kadlečík tu, ako aj v celom zväzku textov, posudzuje, porovnáva, analyzuje a je tiež schopný odsudzovať. Vo väčšine prípadov aj súhlasne, ako čitateľ, kvitujem, keď sa jedná o kritiku médií, konzumu, straty hodnôt atď. Priznám sa ale, že ma mierne mrzí skutočnosť autorovho nenachádzania pozitívnych objektov, projektov, osôb či čohokoľvek ďalšieho iného v dnešnom živote. Mám z celej knihy dojem, že je Ivan Kadlečík "lepšími očami" obrátený do minulosti a neústupne kriticky hľadí na dnešok. Nedá mi potom pýtať sa samého seba, či skutočne v tejto dobe nemáme aspoň kde-tu kvalitného autora či subjekt so skutočne ľudským charakterom. Jedinú aktuálnu a kvalitnú osobu, u ktorej sa autor kladne pozastaví, je snáď skladateľ, producent a hudobník Andrej Šeban. Tam je to ale vskutku bez debaty, pretože práve Šeban je muzikant úrovne Mariána Vargu, Milesa Davisa či Deža Ursínyho. Vzhľadom na autorom vyžadovanú vedomostnú rozhľadenosť mi jednoducho chýba pár pozitívnych ohlasov na dnešnú tvorbu. A nemusí byť iba slovenská.

Kadlečíkove texty v tejto knihe sú dvoj-trojstránkové, zväčša sa javia ako koncentrácie súboru slov (väčšinou) o jednej téme, živote, momente, situácii. Autor, mysliteľ, je rozprávačom trpezlivým, vysvetľujúcim, no i tak žiada čitateľa kultivovaného a vzdelaného. Vyžaduje a apeluje ako na orientáciu v tradíciách a rituáloch, tak potrebuje, aby percipient spolu s ním analyzoval tvorbu, dokonca aj konkrétne takty hudobného diela už spomínaného Bacha. No toho sa nie je treba ľakať. Zasadzuje ho (Bacha), prirodzene, do dobového kontextu, pripomína reálie s ním sa viažucich udalostí. Všetko je to však nanajvýš príjemným čitateľským zážitkom a tiež dôvodom, prečo sa ku knihe stále vracať. Škodaknižkanerozpredaná je schopná čitateľovi ponúkať mnohé a dlho.

Z pohľadu autora je prirodzené, že sa v publikácii zaoberá nadčasovosťou. Pominuteľné je už dávno mimo hry. Predstavuje tu neobmedzené pôsobenie umenia, kde vedľa Bacha stavia Bregmana, Tarkovského alebo výborného poľského básnika a esejistu Zbigniewa Herberta. Píše o ich diele, svojim spôsobom vlastne delí zrno od pliev.

Na začiatku 60. rokov písal Ivan Kadlečík, ako študent slovenského jazyka a literatúry, svoju diplomovú prácu u predného slovenského jazykovedca Eugena Paulínyho. Písal ju o štylistike a slovo, slovotvorba a vzťah ku slovu mu, prirodzene, zostali do dnešných dní. Slovotvorbu a slovenskú slovnú zásobu taktiež nedáva na okraj svojich úvah. Pretože každé slovo je svet a život. Ak zanikne jedno slovíčko, znamená to (jednu) smrť. Ivan Kadlečík mu zaniknúť nenechá, to je zjavné i v tejto knihe.

Autor sa snaží myšlienkami obrátiť publikum smerom k hodnotám ďaleko od súčasného konzumu, zaujíma ho humánnosť, nie peniaze, duchovný rozmer, nie majetky; poukazuje na – už väčšinou mŕtvych – slovenských intelektuálov, mysliteľov, ozrejmuje ich vedomosti a diela, je kritikom takej formy pokroku, ktorá z Vianoc urobila orgie bezmyšlienkovitého obžerstva. Škoda knižke nerozpredanej ležať je kadlečíkovsky klasickou a nevyčnievajúcou prácou, no na slovenské literárne pomery je malým zázrakom. Keby som mohol, odporúčal by som do každej domácnosti jeden výtlačok, keby sa dalo, vzácni Slováci, akým Ivan Kadlečík nesporne je, by boli v rozhlasovom étery každý deň. Avšak spoločnosť tomuto nepraje, takže iba knižke prajem, nech nie je nerozpredaná.