Sledovať literárny život, znamená všímať si osudy literárnych diel v priestore ich čitateľského uplatnenia, osudy stretu týchto diel s inštitucionálnou predstavou o literatúre, osudy tvorcov a podoby ich sociálnej pozície v tom – ktorom čase. Zacielenosť pohľadu na kontakt osobného a inštitucionálneho v literatúre je nevyhnutne aj pohľadom na rozmanité podoby kontaktu politiky a umeleckej literatúry. Doterajšie výskumy literárneho života totiž ukázali, že inštitúcie, ktoré si literatúra vytvára (od kláštorov cez učené spoločnosti či spolky až po tvorivé zväzy a pod.) plnia dvojakú funkciu: napomáhajú literárnym dielam v ich prirodzenom čitateľskom uplatnení a zároveň, ako spoločenské inštitúcie, presazujú v dobovej kultúrnej situácii aktuálne kultúrnopolitické záujmy.

Sledovať vyváženosť resp. disproporčnosť tohto ambivalentného pôsobenia literárnych inštitúcií v priestore literárneho života na Slovensku je nesmierne príťažlivé. Veď slovenská literatúra so svojou odvekou národnoreprezentatívnou ambíciou takmer neustále pulzuje medzi prirodzenou estetickou funkčnosťou a špeciálnym – politickým funkčným zameraním. Potvrdením je aj prítomná kniha literárneho historika Štefana Druga. Jej názov Literatúra a politika po slovensky signalizuje autorovo úsilie odkryť špecifiká slovenskej verzie spolužitia politiky a literatúry a vyberá si na to obdobia, v ktorých sa tento vzťah vyjavoval vo svojej najodkrytejšej podobe. Čas po roku 1945 a následne po roku 1948 a čas po zlome v r. 1989. V oboch prípadoch ide o dejinné úseky naplnené spormi o orientáciu – ideovú, ideologickú, politickú i estetickú. V oboch prípadoch v týchto sporoch odkrývala svoju tvár slovenská inteligencia, najmä tá jej časť, ktorá bola úzko spojená s umeleckou literatúrou. V oboch prípadoch sa spor viedol medzi zástancami demokratickej pluralitnej podoby sveta a zástancami jeho jednorozmernej ideologickej verzie. V prvom prípade verzie komunistickej, v prípade druhom verzie komunisticko - nacionalistickej.

Zámer zobraziť zápas medzi demokratickým a totalitným v našej kultúre a cez ňu aj v politike je teda tým princípom, ktorý usporadúva jednotlivé štúdie Štefana Druga do kompaktného tvaru. V prvom zvolenom časovom úseku, v celku Od Hosana po Ukrižuj ho! (Pár sond do literárneho života po roku 1945), sa tento zápas tematizuje ako spor východného (slovanského) a západného v našej hodnotovej orientácii, ako spor komunistov a demokratov na priestore časopisov Nové slovo resp. Pravda na jednej strane a časopisu Elán na strane druhej, ale aj ako spor o tvár Matice slovenskej po tom, čo ju stratila spoluprácou s fašistickým režimom či ako obraz tragických zápasov uprostred „jednotného spisovateľského frontu“ po r. 1948.

V druhom prípade, v celku O literárnom a inom vajataní po „nežnej“ prevládajú sondy (v podobe recenzií alebo príležitostných článkov) do aktuálnych problémov, a to aj vtedy, keď je Drugov text reakciou na písanie iných o čase minulom alebo o dobovej reflexii situácie v Sovietskom zväze.

Jednoznačne pozitívnym príspevkom k mapovaniu situácie v literárnom živote na Slovensku po páde totalitného režimu v r. 1989 sú texty Z literárnych sporov po novembri 1989 a Oslavy s trpkastou príchuťou. Drug v nich totiž dopĺňa už jestvujúce práce na túto tému o pramenný materiál, najmä o autentické vyjadrenia viacerých literártov na problém našej hodnotovej orientácie, teda na otázku „východ či západ“. Vo vyjadreniach najmä Jána Tužinského a Pavla Janíka sa ozýva stará téza o slovanskej výnimočnosti, ktorá dominovala aj bezprostredne po r. 1945 a súčasne sa do hry vracia aj túžba po socialistickej verzii sveta, založená práve na slovanskom prvku. Spor medzi demokratickým a totalitným tak akoby dospel opäť k tomu bodu, z ktorého ho Štefan Drug začal mapovať. Nepochybujem, že toto komponovanie „do kruhu“ bolo autorským zámerom, snahou literárneho historika podčiarknuť nekonečnosť tohto sporu.

písané pre týždenník Domino fórum