Z iného sveta do toho nášho
Stanislav Rakús (1940), vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a pre verejnosť predovšetkým spisovateľ – prozaik, už istý čas, tak povediac od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, s prestávkou polozabudnutia v deväťdesiatych rokoch, patrí medzi najlepších slovenských narátorov. Kúzlom jeho rozprávania je predovšetkým obyčajná každodennosť, z ktorej je veľmi bravúrne schopný dostať maximum pre text a tým i pre čitateľa.
Stanislav Rakús (1940), vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a pre verejnosť predovšetkým spisovateľ – prozaik, už istý čas, tak povediac od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, s prestávkou polozabudnutia v deväťdesiatych rokoch, patrí medzi najlepších slovenských narátorov. Kúzlom jeho rozprávania je predovšetkým obyčajná každodennosť, z ktorej je veľmi bravúrne schopný dostať maximum pre text a tým i pre čitateľa. Iste i toto je jeden z dôvodov, prečo jeho posledná kniha, kniha poviedok Telegram, získala najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu Anasoft litera 2010.
Autor je literárne činný už od šesťdesiatych rokov minulého storočia, publikoval svoje texty – poviedky, recenzie a literárnovedné štúdie, v rôznych literárnych časopisoch (Mladá tvorba, Romboid, Slovenské pohľady etc.). V tomto období prenikal do slovenskej literatúry postmodernizmus a toho sa, dá sa povedať, istými maniermi Stanislav Rakús aj stále drží.
Vo všetkých štyroch poviedkach (Básnici, Telegram, Alkoholická poviedka a Príbeh o básni) je čitateľ prenesený do obdobia normalizačného Československa, resp. priamo na slovenské územie, no primárne sa to nezdá byť tím najdôležitejším. Avšak rovnako, ako v prechádzajúcich knihách (Nenapísaný román či napríklad Temporálne poznámky), vychádza Rakús práve z tejto doby. Dokonca ani nie je príliš dôležité, či sa hlavná postava – z toho jeden krát v úlohe rozprávača, teda v ich forme a tri krát v opise narátora v tretej osobe – situačne ocitá vo veľkomeste alebo na pôde malomesta. Ak by sme chceli hľadať jednotiace prvky, tak dôležité paralely sa zdajú byť v prvom rade v mikrosvete jedinca, záľube či povolaní v autorstve textov a takisto vo veľmi sugestívnej irónii, ironizovaní ako okolností, tak aj konkrétnych charakterov, čím sa dotýkame práve postmoderny. Dokonca i z pohrebu, okolo ktorého sa ovíja text prepožičajúci názov celej poviedkovej publikácii, nie je na tomto mieste dráma. A ak áno, tak je to skôr tragédia vzťahov, manipulácie a vyprchaných morálnych zásad, deformácii tradícií, poskytujúcich tak autorovi vhodnú pôdu pre rozpracovanie „svojej hry“. Pre Stanislava Rakúsa, teda pre jeho prozaickú tvorbu nie sú dôležité strhujúce a zlomové momenty, ku svojej tvorbe nepotrebuje akékoľvek revolúcie. Práve naopak, príbehy sa odvíjajú v období medzi výnimočnými bodmi, keď sa zdanlivo nič nedeje. No pre pozorovateľa, ktorým by dozaista spisovateľ mal byť a Rakús je toho príkladom, je každodennosť vďačným zdrojom k príprave kvalitného diela, akým kniha Telegram jednoznačne je.
Jedinec, hlavná postava, je v najnovšej knihe Rakúsa predovšetkým pozorovateľom, je v anonymite no samozrejme súvisí s celkovým dejom. Obsahuje však akýsi ironický odstup, zdravý rozum, veľmi ľudskú a prirodzenú reakciu, s ktorou sa dá ľahko stotožniť z pozície čitateľa. I to je pre dobrého spisovateľa a jeho prózu dôležité. Oproti myšlienkovým pochodom stojí nie príliš rozložitý, skôr takmer statický časový priebeh. Skutočne, Stanislav Rakús si vystačí s málom, aby dokázal mnoho. Rakús vyhľadáva človeka jednoduchého, obyčajného, žiadneho veľkého hrdinu, skôr smoliara, ako šťastlivca. Obyčajný život skrachovaného mu je bližší než zážitky a dobrodružstvá rebelov, emigrantov alebo nespravodlivo väznených. Nekomplikovane a osvietensky je schopný rozobrať drobnosti triviálnych momentov, vyzdvihnúť ich, navrátiť im farby a vône. Vytvoriť opak z toho, o čom by si snáď čitateľ mohol myslieť, že je to vec fádna. Takto z nedokonalých, statických intelektuálov vytvoril iróniu jedinej oficiálnej moci, na inom mieste je schopný z permanentného mlčania skomponovať absolútne jasnú, dokonca možno životne dôležitú komunikáciu.
Stanislav Rakús vyslal do spoločnosti telegram. Či je to správa o stave minulej spoločnosti alebo je možno – s istou dávkou odvahy, sebairónie a odstupu – pracovať, v tomto prípade, aj s myšlienkou kritiky súčasnej spoločnosti, zostáva na čitateľovi. V každom prípade literárne ocenenie Anasoft litera 2010 nemusí byť pre Telegram jediným, čo vyvolá.
článek vyšel časopise Babylon č. 15–16, ročník XIX
na iLiteratura.cz se souhlasem autora
Diskuse
Vložit nový příspěvek do diskuse