Niekedy sa naozaj zdá, že pojmy „biele miesta“ a „nespravodlivo zabudnuté mená“  už v súčasnej literárnej vede pôsobia trochu oneskorene. Ale aj napriek tomu treba  ich mať na zreteli, a to preto, lebo ešte aj dnes je ťažké dostať a zaplniť vo vedomí ľudí to, čo bolo pozbavené nadväznosti a tým sa vytvárali v poznaní ohromné medzery, ktoré sa niekedy len ťažko zapĺňajú. Preto niet sa čo čudovať, že ešte aj dnes je komplikované vytvárať a obnovovať naozajstný obraz literárneho procesu tam, kde o jednotlivých spisovateľoch sa nielenže nehovorilo, ale ich tvorba sa striktne zamlčovala. Týka sa to nielen Ukrajiny, ale aj iných krajín niekdajšieho sovietskeho bloku.

S takýmito „medzerami“ sa stretneme pri mene ukrajinského spisovateľa Bohdana Lepkého (9.  11. 1872 – 21. 7. 1941) a pri určovaní jeho miesta v ukrajinskej literatúre. Dlhý čas sa meno Bohdana Lepkého nespomínalo, a keď už, tak sa mu dostalo takého „hodnotenia“ ako „Lepkyj Bohdan – ukr. spisovateľ bužoázno-nacionalistického smerovania... V románe Mazepa v nacionalistickom duchu vysvetľoval dejiny Ukrajiny. Z týchto pozícií sú napísané jeho historické literárne diela“ (Ukrajinskaja sovjetskaja encyklopedija, tom 6, Kyjev, 1981).

Bohdan Lepkyj bol ukrajinským básnikom, prozaikom, literárnym vedcom, prekladateľom, historikom, vydavateľom, publicistom, ba dokonca aj maliarom. Po skončení gymnaziálneho štúdia v roku 1891 vstupuje do Viedenskej akadémie umenia. V krátkom čase prestúpil na filozofickú fakultu, kde študuje jazykovedu a dejiny literatúry. Od druhého ročníka študuje na filologickom oddelení Ľvovskej univerzity. Po skončení univerzity začína učiteľovať. Keď v roku 1899 otvorili na Jagellonskej univerzite v Krakove lektorát ukrajinského jazyka a literatúry, bol pozvaný prednášať tieto disciplíny. Tu začína spolupracovať s literárnym spolkom Mladé Poľsko. Priatelí sa s poľskými spisovateľmi Stanisławom Wyspianskym či Władysławom Orkanom a mnoha ďalšími. V čase prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období ocitá sa v Rakúsku a Nemecku (v Berlíne) a v roku 1925 sa opäť vracia do Krakova, kde bol menovaný za vedúceho katedry ukrajinskej literatúry. Treba povedať, že v Krakove Bohdan Lepkyj vytvára svojrázne ukrajinské centrum v poľskom literárnom prostredí. Od roku 1926 sa stáva mimoriadnym členom Ukrajinského vedeckého ústavu v Berlíne. Patril do vedenie Ukrajinského vedeckého ústavu vo Varšave, bol členom Historicko-filologickej spoločnosti v Prahe. V roku 1932 sa stáva profesorom Jagellonskej univerzity. V tom istom roku mu Ukrajinská slobodná univerzita v Prahe udeľuje čestný doktorát. Druhá svetová vojna ho zastihla v dedine Čerče (v súčasnosti Ivano-Frankivska oblasť Ukrajiny). V septembri 1939 sa s rodinou a bratom Levkom vracia do Krakova, kde 21. júla 1941 zomiera a je pochovaný na Rakoveckom cintoríne.

V polovici 90. rokov 19. storočia začína sa veľmi intenzívna tvorivá činnosť Bohdana Lepkého. Udržiaval tvorivé kontakty s literárnou skupinou Mladá múza (Moloda muza), s jej predstaviteľmi Ostapom Luckým, Petrom Karamanským, Mychajlom Jackivom, Vasylom Pačovským. Pripomenieme, že v prípade Mladej múzy šlo o literárne zoskupenie ukrajinských spisovateľov-modernistov, najmä symbolistov. Predstavitelia tohto zoskupenia popierali nadmiernu zaangažovanosť umenia, usilovali sa realizovať jeho imanentnosť, zasadzovali sa za kritéria krásy, pravdy, ktoré sú typické pre ukrajinskú mentalitu. Pre ich estetickú koncepciu bola príznačná umelecká zrelosť, ktorej základom bola „filozofia srdca“. Keď sa bližšie pozrieme na tvorbu B. Lepkého, dôjdeme k záveru, že v konečnom dôsledku sa jeho tvorba líšila od „molodomuzivcov“. Presvedčiť sa o tom môžeme pri čítaní jeho básnických zbierok: Stužky (Stričky, 1901), Padá lístie (Lystky paduť, 1902), V horách (V horach, 1904), Z hĺbky duše (Z hlybyny duši, 1905), Poézia, jediná útecha (Poezija, rozrado odynoka, 1908), ale dokonca aj v zbierkach poviedok: Z dediny (Z sela, 1898), Zo života (Z žyttja, 1899), Poviedky (Opovidannja, 1901), Trest a iné poviedky (Kara ta inši opovidannja, 1905). Jeho poetické úsilie výstižně charakterizoval ukrajinský literárny vedec Mychajlo Iľnyckyj: „Túžbu v poézii Bohdana Lepkého môžeme rozumieť ako filozofickú kategóriu, ako koncepčnú dominantu jeho lyriky, ale zároveň treba poznamenať, že čoraz väčšmi nadobúda črty bezprostredného ľudského zážitku.“
Prozaik Bohdan Lepkyj tiež prešiel istým vývojom: od realistických poviedok k sociálno-psychologickej novele; od malých žánrov k veľkým prozaickým plátnam.
Keď srovnávame prózu Vasyľa Stefanyka (1871–1936) s tvorbou Bohdana Lepkého, zisťujeme, že s V. Stefanykom ho spája dedinská tematika a dramatickosť príbehu, lenže u Lepkého nájdeme lyrizmus tam, kde sa u Stefanyka odohráva zložitá psychologická dráma postáv. V próze B. Lepkého  sa odráža to, čo mu priamo prinášal život. Dedina, dedinský život – to neboli len témy jeho diel, ale to bola vlastne sféra, kde sa formovalo jeho nazeranie na svet, jeho etika a estetika.

K najväčším úspechom v próze Bohdana Lepkého patrí trilógia Mazepa. Prozaikovi šlo predovšetkým o rehabilitáciu heťmana Ivana Mazepu. Pre mnohých obdivovateľov talentu B. Lepkého bol návrat k téme I. Mazepu hotovou senzáciou. Tento jemný lyrik sa zrazu púšťa do témy s výrazným politickým podtextom. Usiluje sa zobraziť Ivana Mazepu ako štátnika, politika, diplomata, ktorý svoj súkromný život podriadil týmto záujmom. Bohdan Lepkyj na rozdiel od názorov ruských historikov sa snažil pochopiť zložité správanie sa Mazepu. V súvislosti s historickou prózou B. Lepkého literárny vedec M. Savyckyj poznamenáva: „Prečo práve táto téma zaujala spisovateľa? Lebo to bolo „biele miesto“ v ukrajinskej literatúre. Európski historici a literáti rozprávali rôznymi jazykmi o heťmanovi Ukrajiny, nikto sa však neozval jazykom samotného heťmana, akoby ani nebolo národa“ (M. K. Savyckyj: Bohdan Lepkyj, Dnipro, Kyjiv 1993).

Český čitateľ sa mohol s poéziou Bohdana Lepkého stretnúť na stránkach časopisu Slovanský přehled (č. 4, 1902) v preklade R. Jesenskej. V roku 1932 vyšli v Rebcovom nakladateľstve Kozoroh v Prahe dva zväzky historickej prózy Bohdana Lepkého pod názvom Srdce a žezlo v preklade Jiřího Hájevského. V úvode prekladateľ píše: „Události, v tomto cyklu vylíčené, rozvinují se na začátku 18. století. Celý děj, toť boj dvou osobností, dvou sil, dvou kultur, dvou politických systémů, dvou proudů, zásadně si odporujících. Je to ukrajinský hetman Mazepa a moskevský car Petr Veliký, Ukrajina a Moskva, prvky demokratismu a despotie, kulturní evoluce a šturcovská dresura. Zvítězil Petr, Moskva, násilí, štuzer. Mazepa přemožen. Rus-Ukrajina ze stavu samosprávné říše přechází do stavu bezprávné, moskevské provincie. Oloupivši Rus-Ukrajinu o samostatnost, uloupila jí Moskva i její historické jméno: vládce moskevského trůnu, car Petr Veliký, korunoval se jako imperátor ‚ruský‘. – Jméno uloupené Rusi-Ukrajině přivlastňuje si Moskva, rozšiřujíc je na všechny jí podrobené národy; carstvo moskevské se stává ‚Ruskem‘, Moskalé – Velkorusy, Ukrajinci – Malorusy.“
O propagáciu tvorby Bohdana Lepkého na Slovensku sa najviac zaslúžil František Votruba (1880–1953). Poéziu a poviedky B. Lepkého publikoval v Ľudových novinách, v časopise Hlas a Slovenskom domovom kalendári.

Ukrajinská kultúrna verejnosť si pripomína 70. výročie smrti Bohdana Lepkého a zároveň sa v plnom rozsahu zoznamuje s jeho tvorbou. Je to veľmi dôležité, lebo B. Lepkyj ako básnik a prozaik vo svojich dielach vytvoril celú galériu obrazov významných ukrajinských dejateľov.