Čo vie český a slovenský čitateľ o disidentskom hnutí v Ukrajine? Vonkoncom nezveličíme, keď povieme, že takmer nič. Disidentské hnutie v rokoch 1960–1980 bolo odpoveďou na zabrzdenie destalinizácie v sovietskej spoločnosti, útlak národného kultúrneho a duchovného života, porušenie ústavných noriem, zjavné prechmaty v oblasti sociálno-ekonomickej politiky.

V Ukrajine disidentské hnutie vzniklo v 50. rokoch minulého storočia. Jeho charakteristickou črtou bola obrana národných záujmov Ukrajincov. V dejinách ukrajinského disidentského hnutia sú dve etapy. V prvej etape mali protesty zväčša anonymný charakter, v druhej to prerástlo do legálnych foriem zápasu. Odrazilo sa to v otvorených akciách protestu, sebaupáleniu, formovaniu organizácií na záchranu politických väzňov a pod. V 60. rokoch opozičná inteligencia vedie boj s režimom na báze riešenia kultúrnych problémov. K nim patrili aj problémy ukrajinského jazyka a násilnej rusifikacie. Od toho bol už len krok k politickým protestom. Na začiatku 70. rokov sa tento odpor proti sovietskemu totalitarizmu začína podobať národno-oslobodzovaciemu hnutiu. Lenže sovietska moc reagovala na tieto prejavy zosilnením represií a masovým uväznením. Ale aj napriek tomu v roku 1976 bola v Kyjeve založená Ukrajinská helsinská skupina, ktorú viedol M. Rudenko a bolo v nej 37 ľudí.

Koľko bolo v Ukrajine disidentov? V zozname disidentov za roky 1960–1972 u kanadského bádateľa ukrajinských dejín B. Kravčenka sa uvádza 975 osôb. Iné pramene uvádzajú taktiež tisícku ľudí, ktorí reprezentovali všetky regióny Ukrajiny. Spomenieme aspoň niektoré mená – I. Dzjuba, L. Lukjanenko, M. Rudenko, J. Sverstjuk, V. Moroz, V. Čornovil, J. Badzo, V. Marčenko, P. Hryhorenko, O. Tychyj, O. Berdnyk, L. Pljušč a mnoho ďalších. Zastavme sa pri poslednom menovanom.

Leonid Pljušč (1939–2015) bol ukrajinský matematik, publicista, literárny vedec, disident. Bol akýmsi spojivkom medzi ukrajinskými a moskovskými zástancami ľudských práv. Aktívne pracoval v samizdate a v ľudskoprávnych aktivitách, za čo bol v roku 1972 zatknutý a umiestnený do psychiatrického väzenia (psychuška). Pod tlakom medzinárodnej verejnosti bol oslobodený a emigroval do Francúzska. V roku 1976 napísal rusky autobiografickú knihu Na karnevale dejín (Na karnavale istorii), ktorá vyšla v mnohých jazykoch. „Pro mě samotného bylo v této knize tím nejdůležitějším,“ píše L. Pljušč, „abych ukázal cestu, jakou se osobnost osvobozuje od iluzí, mýtů, od strachu, od všech podob nesvobody.“

Pre nášho čitateľa bude zaujímavé ako autor reaguje na udalosti Pražskej jari a obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. („V Pravdě vyšel 21. srpna nepodepsaný tex, žádost o pomoc ze strany nejmenovaných vedoucích představitelů KSČ. „Pátá kolona“ fungovala. Dlouho předtím se v samizdatu objevilo 2000 slov, Vaculíkův projev na sjezdu československých spisovatelů. Akční program KSČ a další překlady z československého tisku, zejména z Literárních listů. Na dračku šla Dukľa – časopis slovenských Ukrajinců. Bohužel se v něm analyzovaly pouze národnostní a náboženské problémy v novém Československu… Radost z „jara“ však do té míry plnila stránky časopisu Dukľa, že bylo dokonce možné nevědět o jiných československých novinách a časopisech, aby bylo jasné, že „jaro“ skutečně přišlo.“) Vydanie prináša aj reakcie Ukrajincov na udalosti v Československu. Len málokto vie, že 5. novembra 1968 sa v Kyjeve na Cheščatyku upálil Ukrajinec Vasyľ Makuch (1927–1968), protestujúc proti komunistickému totalitnému systému, politike rusifikacie a agresii Sovietskeho zväzu voči Československu.

Ak sa český a slovenský čitateľ zoznámi s „ jednou z množstva ciest k slobode“, vtedy lepšie pochopí aj súčasnú Ukrajinu.