Najnovší román Mychajla Slabošpyckého (1946) vyvolal na Ukrajine ohlas a záujem ako u čitateľov, tak aj u literárnej kritiky. Čitatelia poznajú M. Slabošpyckého ako prozaika, kritiky, literárneho vedca a publicistu. V roku 2005 bola mu udelená literárna Národná cena Ukrajiny Tarasa Ševčenka za biografický román o T. Osmačkovi Básnik z pekla (Poet iz pekla, 2003). Nebolo to však jediné biografické dielo spod jeho pera. Napísal diela o Márii Baškircevovej (vyšiel aj vo francúzskom a ruskom preklade) o už spomínanom Todosovi Osmačkovi, ale aj o Nikiforovi Drovnjakovi, Oleksovi Vlyzkovi.

Pri porovnaní najnovšieho biografického románu o Mychajlovi Kocjubynskom (1864–1913) s jeho predchádzajúcimi dielami vidíme, že Slabošpyckyj prichádza s novou formou stvárnenia. Robí to zaiste aj preto, že pre neho je tiež zaujímavé porušiť zaužívané postupy. Ako sa sám priznáva v rozhovore pre noviny Deň (27.2.2013), nechcelo sa mu písať to tradičné: narodil sa... začal literárne tvoriť... zomrel... navždy zostal v dejinách ukrajinskej literatúry. Takto napísané biografické diela neposkytujú čitateľovi plný obraz o životnej a tvorivej ceste spisovateľa. V niektorých prípadoch sa Slabošpyckyj odhodlal aj k  literárnej mystifikácii. Poskytuje možnosť samotnému Kocjubynskému porozprávať o sebe, o všetkom, čo prežil, čo sa s ním dialo. Takýmto spôsobom Kocjubynskyj analyzuje svoj život, listuje v pamäti ako vo veľkej knihe. Pred čitateľom zrazu vyvstáva svet a ľudia očami Kocjubynského. Zároveň sa tu stretneme s tými, ktorí poznali, písali, resp. hodnotili Kocjubynského – Vynnyčenkom, Samijlenkom, Jefremovom, Leontovyčom, Čykalenkom a ďalšími. Román M. Slabošpyckého nerozpráva iba o Kocjubynskom, ale aj o čase, dokonca o tom, ako sa vyvíjala situácia na Ukrajine po Kocjubynskom. Je to dielo o skúškach, ktorými prešiel človek, o jeho existenčnej osamelosti, o nádeji, ktorá ožíva u každej generácie. Dostávame obraz Kocjubynského, ako sme ho dosiaľ nepoznali. Za sovietskych čias sa celkom úspešne presadzoval obraz „zboľševizovaného“ Kocjubynského prostredníctvom diela Fata morgana a kontaktov s Maximom Gorkým. Prelomiť tieto stereotypy sa usiluje aj M. Slabošpyckyj. Nadštandardne a naozaj hĺbavo skúma a zovšeobecňuje skutočnosti ukrajinského kultúrneho života na začiatku 20. Storočia. „Literárni historici a ešte väčšmi životopisci ponižovali Kocjubynského, prikrášľujúc ho politickými farbami, idealizujúc ho v komunistickom duchu, vyzdvihovali ho ako nasledovníka Maxima Gorkého, ktorý s konečnou platnosťou prezrel od leninského slova. Ten skutočný Kocjubynskyj so všetkou zložitosťou jeho tvorivej individuality, s unikátnou záhadnosťou umelca, ktorého sa dá len veľmi ťažko odhadnúť, ich nezaujímal... Všetci sovietski autori bez výnimky revolucionizovali Kocjubynského, predstavovali si ho ako sociálneho demokrata, ktorému chyba už len päť minút, aby sa stal boľševikom.“ Ukrajinská literárna kritika v súvislosti s románom M. Slabošpyckého vyzdvihuje a podčiarkuje najmä jeho vynikajúce poznanie historických faktov, literárnovedných výskumov a brilantné kombinovanie spomínaných informácií.

K úvahám o ukrajinskom spisovateľovi Mychajlovi Kocjubynskom nás podnecuje nielen toto vydanie, ale aj tá skutočnosť, že sme si pripomínali 100. výročie smrti spisovateľa. Vývoj ukrajinskej prózy môžeme názorne sledovať, ak sa zahĺbime do procesu tvorby Kocjubynského. Jeho tvorba je vlastne syntézou všetkých hľadaní, ktoré sa diali v literatúre tohto obdobia. Jeho prvé literárne pokusy sa objavili v roku 1890. Skúšal písať básne, publicistiku, prekladal umelecké texty. V ranných poviedkach sa opiera o literárne skúsenosti Panasa Myrného (1849–1920). V niektorých dielach môžeme vidieť vplyv Ivana Nečuja Levyckého (1838–1918). Neskôr sa vymaňuje spod ich vplyvu a nachádza vlastný štýl v snahe povedať niečo nové novým spôsobom, novými výrazovými prostriedkami, novými postupmi. Zaujímajú ho morálno-etické a filozofické témy. Klasik ukrajinskej literatúry Ivan Franko (1856–1916) o Kocjubynskom napísal, že má ďaleko od „etnografického pozorovateľa“ a jeho poviedky poskytujú vysoké estetické uspokojenie ako diela naozajstného talentu a ako „vplyv sympatickej a vysoko rozvinutej duše.“ A čím sa literárne nadchýnal Kocjubynskyj? V liste ukrajinskému literárnemu kritikovi a vedcovi, prekladateľovi Mychajlovi Močulskému (1875–1940) píše: „Svoj literárny vkus som si vypracoval pod vplyvom európskej literatúry. Slovanské literatúry sa mi mene páčia. V poslednom čase sa nadchýnam severskými spisovateľmi (Henrik Ibsen, Arne Garborg, Knut Hamsun, Jonas Lie a inými), ale taktiež Maeterlinckom, Rodenbachom. Aké témy ma zaujímajú, môžete vidieť z mojich poviedok. Poviem len toľko, že v poslednom čase ma zaujímajú psychologické témy.“ V tejto súvislosti spomenieme ešte jeden list. Ukrajinský spisovateľ Hnat Chotkevyč (1877–1938) v jednom z listov Kocjubynskému podčiarkuje jeho európskosť. Kocjubynskyj spoznával Európu, cestoval po Európe, viedol korešpondenciu so zahraničnými literárnymi vedcami, prekladateľmi.