Z Mníchova došla smutná správa. Vo veku 95 rokov zomrel ukrajinský spisovateľ, básnik, prozaik, prekladateľ, literárny vedec, rozhlasový publicista Ihor Kačurovskyj. Bol to človek s pohnutým životným údelom. Narodil sa 1. septembra 1918 v Nižyne na Ukrajine v rodine ukrajinských inteligentov. V roku 1932 bola rodina nútená utiecť pred represiami do Kurska (Rusko), kde I. Kačurovskyj študuje na Kurskom pedagogickom inštitúte. Na Ukrajinu sa vrátil v roku 1942. O rok neskôr sa vybral s rodinou na Západ. V roku 1945 sa ocitol v Rakúsku. V roku 1948 emigruje do Argentíny. Najprv pracuje ako prístavný robotník, neskôr sa stáva poslucháčom Grafotechnického inštitútu (obdoba literárneho inštitútu). Potom prednáša starú ukrajinskú literatúru na katolíckej univerzite a v roku 1968 ruskú literatúru na univerzite El Salvador v Buenos Aires. V roku 1969 sa presťahoval do Nemecka, kde spája prácu v ukrajinskej redakcii Rádio Svoboda (v rokoch 1970–1980 pripravil vyše 2 tisíc relácií o literatúre) s prednášaním na Ukrajinskej slobodnej univerzite v Mníchove.

Jeho prvá básnická zbierka Nad svitlym džerelom (Pri jasnom prameni) vychádza v roku 1948 a už vtedy si literárna kritika všimla, že z I. Kačurovského sa stáva stúpenec ukrajinskej neoklasickej školy. Charakteristickou črtou pre „neoklasikov“ bola zásada aristokracie ducha, tvorivého intelektu, snaha o súlad medzi racionálnym a citovým, smerovanie k vysokej kultúre myslenia, k disciplíne básnického výrazu. Z ďalších jeho básnických zbierok treba spomenúť: V dalekij havani (V ďalekom prístave, 1956), Pisnja pro bilyj parus (Pieseň o bielej plachetnici, 1971), Svičada vičnosty (Zrkadlá večnosti,1990). Jeho poéma Selo (Dedina, 1960) ako prvá v ukrajinskej literatúre básnickou rečou zahovorila o tragédii hladomoru na Ukrajine v rokoch 1932–33. Pre poéziu I. Kačurovského je príznačný nesúzvuk medzi oduševnenou krásou prírody a skvostov minulých storočí a duchovným úpadkom súčasnej civilizácie. Básnik vidí priepasť medzi ľudskými citmi a sociálnou realitou. Z prózy: Šljach nevidomoho (Cesta neznámeho, 1956), Dim nad kručeju (Dom pri strmine, 1956), Zaliznyj kurkuľ (Železný kulak, 1959).

Čo sa týka umeleckého prekladu, Ihor Kačurovskyj patril k pokračovateľom prekladateľskej školy Mykoly Zerova (1890–1937), ktorá pri preklade poézie sa zakladala na tom, že treba zachovať nielen obsah, ale aj formálne zvláštnosti originálu. Ihor Kačurovskyj prekladal zo španielčiny, portugalčiny, taliančiny, nemčiny, angličtiny, francúzštiny, poľštiny, ruštiny. Napríklad v roku 1991 vychádza jeho reprezentatívna antológia Zolota haluzka (Zlatá vetvička), v ktorej sú predstavení poprední básnici španielskeho a portugalského sveta.

Bol jedným zo zakladateľov združenia ukrajinských spisovateľov Slovo, ktoré vzniklo začiatkom roka 1957 v New Yorku a boli v ňom známe osobnosti-spisovatelia ukrajinskej diaspory – Jevhen Malanjuk, Vasyľ Barka, Svjatoslav Hordynskyj, Hryhorij Kostjuk, Bohdan Rubčak, Bohdan Bojčuk, Jurij Ševeľov a mnohí ďalší. I. Kačurovskyj bol členom Spolku argentínskych spisovateľov S.A.D.E. (Sociedad Argentina de Escritores) a od roku 1992 členom Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny. V roku 2006 bola mu udelená Národná cena Ukrajiny Tarasa Ševčenka. Väčšiu časť svojho života prežil spisovateľ v emigrácii. Želal si však, aby bol pochovaný na Ukrajine, v mieste svojho detstva – v dedine Kruty.