Českým prekladateľom literatúry faktu a vydavateľom unikne máloktoré dielo, ktoré si získalo pozitívne ohlasy vo svete, je preto prekvapujúce, že kniha Marie Todorovej Imagining the Balkans dosiaľ nemá svoj preklad v českom jazyku. Dielo tejto bulharsko-americkej historičky sa zaradilo, iba za 16 rokov od svojho prvého vydania, medzi povinnú literatúru všetkých, ktorých Balkán zaujíma a v odbore medzinárodných vzťahov je referenciou. Kniha bola doplnená v reedícii v roku 2009 a je preložená do deviatich jazykov, naposledy v roku 2011 sa k nej mohli dostať frankofónni čitatelia.

Ako naznačuje už názov publikácie Imagining the Balkans, región zvaný Balkán je hlavným bodom záujmu Marie Todorovej. Okolo tejto osi sa vynárajú aj všeobecné otázky spoločenských vied, ktorým sa autorka venuje – národná identita, reprezentácie v histórii, problém zovšeobecňovania dejín, tvorba, šírenie a pretrvávanie mýtov, vznik mystifikácie, problémy menšín, rozdelenie Európy. Todorova rozoberá všetky tieto témy metodologicky, systematicky a zároveň obsažne. Je vidieť, že táto kniha si vyžadovala dlhé roky hromadenia dokumentácie a jej triedenia. Množstvo primárnych zdrojov a použitej literatúry si zaslúži obdiv, lebo vydať sa po ceste novinových článkov o krajinách Balkánu a zápiskov z ciest po tomto regióne, ktoré pochádzajú aj zo 17. storočia musela byť mravenčia práca.

Kniha je rozdelená do siedmich kapitol, v tej prvej Todorova začína objasnením pojmu Balkán. Práve terminológia a vysvetlenie odkiaľ meno regiónu pochádza je bodom, od ktorého sa ďalšie konotácie tohto pojmu (baklanizácia, balkánsky) budú odrážať. Meno pochádza z názvu pohoria Haemus, ktoré sa inak nazývalo aj Balkan a až do začiatku 19. storočia nik nepoužil tento pojem na označenie celého polostrova, vždy sa jednalo iba o názov pohoria. Prvý, kto označil týmto menom polostrov juhovýchodnej Európy bol nemecký geograf August Zeune v roku 1808. Angličan, cestovateľ Robert Walsh bol neskôr zas prvým, kto začal používať Balkán v množnom čísle, teda „the Balkans“.

V tejto kapitole sa Todorova venuje aj otázke kto je vlastne Balkán, ktoré štáty a národy môžeme nazývať balkánskymi, čo to pre nich politicky znamená a či je to geograficky alebo kultúrne zdôvodnené. Autorka vychádza z mnohých zdrojov, či už anglických, tureckých, nemeckých, gréckych alebo zo zdrojov krajín, ktorých sa názov územia týka. Pri svojom bádaní zistila, že vo všetkých skúmaných jazykoch má tento pojem neutrálne až pejoratívne konotácie, až na dve výnimky. „Prvou je turečtina, kde balkán nemá žiadne negatívne významy a tou druhou je bulharčina, ktorá poskytuje široký výber jeho značenia od pozitívneho až po negatívne, cez neutrálne.“ Vnímanie iných prichádza cez reprezentácie, ktoré sa k nám dostávania prostredníctvom médií, verejnej mienky, rozprávania známych, vlastných skúseností ale aj cez iné vnemové kanály. „Následne usporadúvame získané informácie do foriem, za ktoré sme potom sami zodpovední,“ cituje Todorova antropológa a filozofa Maurica Merleau-Pontyho. Znamená to teda, že za stereotypy a negatívne vnímanie ostatných môžeme z veľkej časti sami.

Aj keď sa meno Balkán presadilo medzi cestovateľmi a geografmi, len málokto naozaj vedel čo pôvodne znamená, teda aký je význam tohto slova. Slovo „balkanlik“ sa podľa starých tureckých a osmanských slovníkov používa na popísanie strmej hory, ktorá je pokrytá hustými lesmi „tento výraz sa ešte stále aktívne používa na severo-západe Turecka vo význame skalnaté miesto“. Samozrejme etymológia slova sa vyvíjala a „balkan“ má viacero významov podľa regiónov, v ktorých sa používal. Podľa jednej skupiny etymológov pochádza tento výraz z turecko-perského jazyka, „balk“ má znamenať „hlina, bahno“ a „-an“ je turecký sufix, ktorý slúži ako deminutívum. Ďalšia verziu pôvodu slova sa prikláňa k jeho pred-osmanskému koreňu. Hovorí, že výraz znel na svojich počiatkoch „balkhan“ z turekménčiny alebo „balakhana“ z perzštiny a mal znamenať synonymum ku gréckemu názvu pohoria Haemus v jazyku týchto národov (ich kmeňov). Kedy sa z čisto geografického názvu stal až pejoratívny pojem zaostalého regiónu? Todorova tvrdí, že ho juhovýchodná časť Európy nadobudla začiatkom 20. storočia a to celkom paradoxne, lebo keď sa v New York Times 20. októbra 1918 objavil na sklonku 1. svetovej vojny článok s titulkom „Veľký priemyselník Rathenau predpokladá balkanizáciu Európy“, bol vznik Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, z ktorého sa neskôr vyvinula Juhoslávia, presným opakom tzv. balkanizácie. Toho nepochopenie situácie sa však už opraviť nedalo, škoda bola spôsobená a tak sa slovo „balkan“ vo variáciách – „balkanization“, „se balkaniser“, „to balkanize“ – dostalo do slovníkov v negatívnom zmysle rozpadu a trieštenia štátov.

K negatívnemu vnímaniu polostrova dopomohol presne ten element západného vnímania sveta, ktorý mu ešte stále dominuje, a tým je meranie vyspelosti krajín a národov na základe ekonomického a industriálneho pokroku. Východ zaostával za západom preto, že sa ho nedotkol duch osvietenstva a nebol tak schopný vybudovať vyspelé politické inštitúcie, prejsť na ekonomiku kapitalizmu dosť zavčasu, aby držal krok s civilizáciou, ktorá sa pokladá za nebarbarskú a pokrokovú. Tento pohľad na vývoj ľudstva je historicko-lineárny, ide vždy od starého k novému, jednoduchého k zložitému, primitívneho ku kultivovanému, od zaostalého k vyspelému. V tomto bode rozvíja Maria Todorova otázku blízkosti pojmov balkanizmus a orientalizmus, ako ho chápal Edward Said. Rozšírenou tézou o probléme identity krajín balkánskeho polostrova je, že ju začali strácať až vtedy, keď sa začali chcieť podobať vyspelému európskemu západu a teda nie s príchodom Osmanov na polostrov. Tu sa vynára typické a zaužívané vnímanie regiónu na hranici medzi východom a západom ako mosta medzi civilizáciami a večného schizofrenika, ktorý má podľa „usporiadaných“ krajín Európy problémy sám so sebou. Podľa Todorovej báklánci svoju „balkanickosť “využívajú tak, že „na jednej strane ňou dokumentujú svoju národnú identitu a na druhej strane hádžu zodpovednosť za svoje zlé stránky na vplyv prostredia, v akom sa dlhé roky nachádzali.“ Cez mnohé zápisky predovšetkým anglických grékofilných cestovateľov Orientom vidíme, že Turci im boli mnohokrát sympatickejší ako slovanské národy osmanskej ríše. Túto ich tendenciu vysvetľuje Todorova prirodzenou náklonnosťou silného k silnému, pokladali ich za vznešenejších ako podrobené národy a na tom, že Slovania na Balkáne boli kresťania a Turci moslimovia, záležalo iba málo. Silný a vládnuci národ znamená aj vznešený.

Rovnakým spôsobom ako sa krajiny juhovýchodnej Európy vyhovárajú v nezdaroch na 500 ročné jarmo osmanskej nadvlády, krajiny východnej Európy zas častokrát vinia zo svojich súčasných ťažkostí komunizmus. Todorova sa zamýšľa aj nad týmto javom a špeciálnu pozornosť v celej šiestej kapitole venuje stredo-európskemu „snobizmu“, teda mienke o sebe, ktorú si vytvorili o sebe krajiny Višegrádskej štvorky v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Ešte na začiatku 20. storočia západné veľmoci nerobili veľké rozdiely vo vnímaní malých národov bez štátov v strede a na juho- východe európskeho kontinentu. Keď v roku 1903 pohoršila západ vražda kráľovského srbského páru vyhodením z okna, New York Times napísal, že defenestrácia musí byť „nejaká spoločná rasová črta primitívnych Slovanov“. „Podobne ako Angličan zloží päsťou svojho nepriateľa, Francúz z juhu vás pošle k zemi technickým výkopom, ako Talian zaútočí nožom a Nemec vás ovalí pivným črpákom, Čech a Srb hodia svojho nepriateľ von cez okno,“ píše NY Times. Celú jednu kapitolu venuje autorka porovnávaniu konceptov Balkánu ako regiónu s ideou o strednej Európe, ako ju vnímali Milosz, Kundera, Konrád, Šimečka, Halecki alebo Havel.

Dielo Marie Todorovej Imagining the Balkans by si rozhodne zaslúžilo aj český alebo slovenský preklad. Mnoho problémov, ktoré autorka vo svojej knihe rozvíja stále máta aj náš geografický priestor. Pridanou hodnotou k tej univerzitnej a vedeckej je aj množstvo citátov zo zápiskov cestovateľov ako napr. Chateaubriand, ale aj vtipné zápisky z pozorovania života na Balkáne od novinárov-reportérov 18, 19 a 20. storočiam či úryvky z diel Agathy Christie (naráža na Balkán, keď vymyslela pre jednu svoju detektívku meno Herzoslovakia) alebo G. B. Shawa. Napriek mohutnému poznámkovému aparátu (ktorý však neruší, lebo iba odkazuje na diela ale všetko je vysvetlené v hlavnom texte) sa kniha výborne číta.

Všetky citácie sú z knihy Marie Todorovej.