Nástup novoveku sa prejavil aj rozmachom spisby jednotlivých národností habsburskej ríše. Niekedy v polovici 16. storočia sa tak začalo objavovať aj meno Martina Rakovského, vo svojej ére azda najznámejšieho slovenského spisovateľa. Zomrel pred 430 rokmi, 28. septembra 1579. Novovek zmenil mnohé. Pripravil podmienky na rozvoj školského systému, čo malo za následok aj lepšiu úroveň vzdelávania. A tá katapultovala do verejného života aj umelcov slovenského pôvodu. Do popredia sa zrazu dostal mestský človek a meštiactvo. Takáto zmena sa azda najvýraznejšie prejavila u Martina Rakovského. Písal po latinsky a jeho pestré dielo presiahlo národný rámec, no počas života sa veľkého uznania nedočkal. Naopak, ako reformačný živel musel znášať ústrky, ktoré brzdili jeho nadčasové vízie.

Svetobežník a vzdelanec
Rakovský bol typickým humanistickým kozmopolitom. Narodil sa v bezvýznamnej zemianskej rodine v obci Rakovo, z ktorej sa vďaka strýkovi Jurajovi, zastávajúcemu významné funkcie v službách cisára Ferdinanda I., postupne stal bohatý klan.

Martin študoval v Kremnici, neskôr aj u bardejovského humanistu Leonarda Stőckela, až sa v marci 1555 práve na jeho popud zapísal na univerzitu vo Wittenbergu. Prostredníctvom výrečného profesora Melanchtona sa tam oboznámil s myšlienkami reformácie.

Vo Wittenbergu napísal prvú básnickú zbierku, keď formou cvičenia prebásnil Proklov spis Astronomický systém. Z nedostatku financií však musel tento ústav opustiť a po zastávke v Prahe sa stal rektorom školy v Lounoch, kde publikoval významnú reč pod názvom O dôstojnosti a užitočnosti škôl. Bola to prvá hodnotiaca správa o význame školstva z pera Slováka.

Nesmrteľné klenoty
Literárne najproduktívnejším obdobím Rakovského života bolo nepochybne desaťročie medzi rokmi 1559 až 1569. Bol vtedy pisárom Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave.

Okamžite po príchode z Čiech publikoval dielo Knižka o rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov v kráľovstvách a cisárstvach. Jadro tejto „sociologickej štúdie“ tvorí 695 veršov, v ktorých v súlade s názvom delí občanov na triedy, opisuje pomery v ideálnej obci a podrobne rozoberá príčiny štátnych prevratov. „Najlepší občan je ten, čo nie je ni boháč, ni chudák,“ píše v nej.

Rakovský hľadel dopredu a už pri vytváraní týchto riadkov mal premyslenú koncepciu svojho životného diela, ktoré chcel nazvať priliehavo - O svetskej vrchnosti.

Pôvodne ho koncipoval ako deväť kníh, no napokon napísal len tri.

Riadkami týchto veršovaných skladieb pulzujú mnohé neošúchané motívy, no azda najviac púta predstava o úlohách a povinnostiach dobrej vlády či opis histórie ľudstva a jej delenie na štyri časti s mylným vnuknutím, podľa ktorého súdobé dni podliehajú ére pretrvávajúcej Rímskej ríše.

Autor celkom otvorene hlásal, že monarchia je ten najlepší spôsob vlády, čo si však mnohí spájali so snahou zapáčiť sa obdivovanému cisárovi Maximiliánovi II.

Pri skúmaní pôvodu existencie vrchnosti pritom spomenul Boha a rozum.

Diablov rok 1560
V priebehu roku 1560 prišiel Rakovský nielen o prvú manželku, ale aj o rodičov, učiteľov Stőckela a Melanchtona, a hlavne o obľúbeného strýka Juraja, čím sa začal dlhoročný boj o rodinné majetky roztrúsené po viacerých župách stredného Slovenska.

Vari aj preto sa z jeho bratislavského obdobia nezachoval ani jeden podrobný opis tohto mesta, ako to bolo v prípade českých Loun.

Postupom času sa v boji o záchranu majetkov Rakovský definitívne vrátil do rodného Turca, kde sa zdržoval najmä v kúrii v dedine Kaľamenová. V roku 1574 sa stal turčianskym podžupanom a konečne publikoval legendárnu knihu O svetskej vrchnosti, pre ktorú si musel vydavateľa pohľadať až v Lipsku.

Keď v auguste v roku 1579 odchádzal na návštevu k bratovi Mikulášovi, taktiež humanistickému básnikovi do Kutnej Hory, akiste nik netušil, že mladý humanista sa už domov nevráti.

Príčiny Rakovského nečakaného skonu, ba ani dôvody jeho návštevy však nie sú známe.